y, mandolíny, bendžá či citary, to sú len zlomky z unikátnych exponátov, ktoré si Marika rozostavila v izbe, alebo jednoducho zakvačila na stenu. O tom, že v jej žilách koluje muzikantská krv, niet pochýb.
MUZIKANTSKÉ ZAČIATKY
„V rodine mal každý k hudbe veľmi blízko. Brat hrával v dedinskej kapele. S gitarou som sa bližšie zoznámila ako sedemnásťročná počas letných prázdnin. Ležala v byte a mne nedala pokoj. Zobrala som ju do ruky a verte, neverte, za dva týždne som sa s bratovou pomocou naučila hrať. Do gymnázia som chodila s gitarou na chrbte. Naša trieda bola viac hudobnícka ako matematická,“ smeje sa pani Marika. Keď ju nevzali študovať telesnú výchovu, nebrala to ako tragédiu. Dnes je tomu celkom rada. Tvrdí, že každá prehra v živote má svoj zmysel. „Dostala som sa na levickú pedagogickú školu. Profesorka hudobnej výchovy tu založila country kapelu. Keď ma počula hrať na gitare, okamžite ma vzala do svojej skupiny. Zároveň na škole fungoval aj gitarový súbor. Pripravovali sme hudobné programy a chodili sme vystupovať. Tesne pred maturitami sa nášmu muzikantskému spolku prihodila komická udalosť. Počas akademického týždňa, keď sa všetci učili, až sa im z hláv parilo, sme sa vybrali vystupovať. Viac sme „drvili“ gitary ako učebnice. Naša úvodná maturitná reč bola asi taká, aby nás páni profesori ráčili ospravedlniť, ale že sme už boli hrať naposledy. Triedna pani profesorka nám len s úsmevom odpovedala: Dúfam, že aj maturujete poslednýkrát. Zmaturovali sme všetci a musím povedať, že dobre,“ spomína Marika na svoje študentské časy.
SUZI QUATRO V JEJ PODANÍ CHYTILA VŠETKÝCH ZA SRDCE
Marika si vôbec nevedela predstaviť svoje budúce povolanie. Do Domova mládeže v Rimavskej Sobote nastupovala s malou dušičkou. „Dva dni som z kabinetu nevystrčila nos. Mala som trému, ako ma príjmu. Keď som sa dopočula, že v domove je muzikantská kapela, hneď sa mi „žilky“ rozihrali. Keď som vyšla s kabinetu, prvá moja otázka bola: A kde máte hudobné nástroje? Po mojom prvom vystúpení, keď som všetkým zaspievala rockové skladby Suzi Quatro, alebo Smokie, mi kolega okamžite odovzdal vedenie hudobného krúžku. Zo svojho dvadsaťsedemročného pôsobenia v domove mládeže som aktívne vo svojej kapele odohrala 22 rokov,“ hovorí Marika a občas zatiahne tóny z rokových kapiel.
VYHRALA V SLÁVIKOCH
NA ULICI
Vážny zlom v Marikinom živote nastal pred ôsmimi rokmi. Malá vážnu nehodu. Komplikovaná zlomenina dolnej končatiny si vyžiadala päť operácií. Nohu jej po hromade držali len klince. „Neviete si predstaviť, aká pohroma to bola, ležať v posteli a potom takmer dva roky maródiť. Ľudovo povedané, nevedela som, čo so sebou. Vtedy ma oslovil kamarát z muzikantskej brandže. Medzi rečou utrúsil, že by som mohla zhudobniť nejaké básne. Nasadil mi do hlavy červíka. Povedala som si, že si veru básne vymýšľať nebudem. Ako tvrdá Gemerčanka som siahla po próze svojich rodákov. Básne som zhudobnila a okorenila patričnou dávkou rocku. Za čias komunizmu to bol poriadny gól. Spolu s deťmi z krúžku som zostavila hudobný program pod názvom Gemerské perly, alebo netradičná hodina maďarčiny. Pochodili sme s nim veľa materských, základných aj stredných škôl. Stretol sa s veľkým ohlasom. Oslovila nás aj redaktorka z bratislavského rádia. Program sme nahrali. Bolo to koncom leta pred dvoma rokmi, keď nám zatelefonovala, že náš program získal hlavné ocenenie v súťaži národnostných menšín v Užhorode. Boli sme veľmi milo prekvapení, že spomedzi 161 účastníkov vybrali práve nás,“ hovorí Marika. Počas svojho maródenia zažila niekoľko milých nečakaných príhod. „Ešte som mala klince v členku, keď ma oslovila Miška Marienková. Vraj nech idem spievať do relácie Slávici na ulici. Zaspievala som a vyhrala som. Ledva som si vyšla po stupienkoch na javisko pre cenu“, dodáva Marika, ktorá má tak trošku strach o budúcnosť svojho hudobného krúžku, nakoľko chýbajú peniaze na nové hudobné nástroje. „Veľmi by som bola rada, keby sa našli dobrí ľudia, ktorí by boli ochotní prispieť na dobrú vec,“ dodá.
KEĎ JEJ GITARA PADNE DO OKA, MUSÍ JU MAŤ
Každý koníček niečo stojí. Ten Marikin nie je práve najlacnejším špásom. Keď však uvidí gitaru, ktorá jej padne do oka, neváha ani sekundu. „Ak práve nemám peniaze, požičiam si. Jednoducho, nečakám, kým mi ju niekto nevyfúkne. Spomínam si, ako som sa pred desiatimi rokmi vrátila z poznávacieho zájazdu po Taliansku. Kolegyne ma hneď privítali s tým, že ma hľadal nejaký pán s veľkou čudnou gitarou. Keď ma opäť vyhľadal a ja som zbadala jeho gitaru, bolo rozhodnuté. Musím ju mať stoj čo stoj. Po dovolenke som mala menší prievan v peňaženke. Poprosila som kamarátky, aby mi požičali,“ hovorí vášnivá zberateľka. Každá z jej gitár má svoj vlastný príbeh. Popri krásne vyrezávaných si svoje miesto našla aj celkom jednoduchá španielka. „Je to moja favoritka. V roku 1943 vyhrala hudobnú cenu v Berlíne. Mám k nej zvláštny vzťah. Predsa len, prežila druhú svetovú vojnu,“ pohladká Marika jeden zo svojich zberateľských kúskov.