Dnes je to krutá realita. Sporo odetých mužov, ženy, ale i deti stretávame takmer na každom kroku. A je ich stále viac. „Som z Popradu a do Lučenca som prišla vlakom žobrať preto, lebo nemám čo jesť. Mám 29 rokov, nemám už ani rodičov a som nezamestnaná. Do školy som nikde nechodila. Keby sa mi naskytla nejaká práca, robila by som hocičo, len aby som si zarobila nejaké peniaze aspoň na prežitie. Neviem, dokedy budem v Lučenci, ale snáď sa nájdu nejakí dobrí ľudia, ktorí mi pomôžu. Z peňazí, ktoré som vyžobrala, si kúpim jesť, ale kde prespím, vôbec neviem,“ povedala Daniela. Ak jej chcete pomôcť, kontakt na Danielu máme v redakcii.
