AKO V HOROROVOM FILME
Pokojný večer. Staršia dcéra sa zavrela do izby, určite chvíľu čítala, teraz už spí. Mladšia spokojne odfukuje v postieľke pri nás. Mňa tiež premáha spánok v manželovom náručí. Je fantastický. Ako odišla naša Mirka, vie, že potrebujem istotu jeho objatia. Inak neviem zaspať. Noc prešla do skorého rána. Neľudský rev. Neskutočné decibely. Čo sa robí? Od strachu neviem nájsť vypínač nočnej lampy. Odrazu vnímam súčasne dva obrazy na dvoch rôznych miestach našej spálne. Prvý obraz: Janka sedí v postieľke, oči plné strachu. Druhý obraz: manželovým telom lomcuje záchvat. Kričí, potom pevne zovrie zuby, zasekne medzi ne jazyk. Krváca. Oba obrazy súčasne. Nie prvý, druhý. Súčasne. „Zuzkáá, poď po Janku, vezmi ju k sebe! Rýchlo!“ volám a zároveň sa snažím ockovi uvoľniť zuby. Nejde to. Pohryzie aj mňa. Janka je preč, manželov záchvat pomaly povoľuje. Celé telo sa vymaní z kŕču, on uvoľní tvár. Nenaučila som sa nikdy žiadnu modlitbu, no teraz mám pocit, že sa prvýkrát v živote modlím. V duchu vyslovujem slová prosby za manžela. Kľačím pri ňom na posteli, srdce mi bije ako splašené vtáča a ... a vidím jeho oči! Otvoril ich, vracali sa akoby z veľkej diaľky. Taký čistý, nechápavý pohľad. Nie pohľad zrelého muža, ale pohľad presvietený nevinnosťou. Dodnes vidím tie oči.
RAKOVINA ZNOVU ZAMOTÁVA ŽIVOT
Udalosti nabrali ukrutne rýchle obrátky. Nemocnica – po čo ste sem prišli?, s jedným záchvatom sa predsa nechodí do nemocnice, poď, Milanko, pôjdeme domov, počkajte, pozriem sa na neho. Bože, aj lekári sú len ľudia s dobrými i horšími dňami. Či som to len ja tak precitlivená?
CT vyšetrenie, množstvo iných vyšetrení, odbery krvi, rozbory. Manželova nekonečná trpezlivosť, humor, iskričky v jeho očiach. Jeho prsty ma pevne držia. Čosi nie je v poriadku...
Manžel má rakovinu! Nádor na mozgu! Veľký! O dva dni ho prevezú na neurochirurgiu do Banskej Bystrice. Štatistické údaje: Po roku 2000 príčinou smrti každého druhého človeka na Slovensku bude nejaký druh rakoviny. Blbá myseľ, odkiaľ si to vyhrabala? Čo ma je po štatistike?! Môj Milanko má rakovinu! ...každý druhý človek. Hnusná choroba, nezaplatili sme ti už dosť veľkú daň? ... každý druhý človek!
KOMPLIKÁCIE PO OPERÁCII
Mám pocit, že stojím v tej istej rieke bolesti, strachu, neistoty ako pred rokmi. Nikde nemám istotu. Tak som verila v našu rodinu, v naše šťastie a teraz sa mi všetko rozpadá, všetko sa mi mrví a ja sa len bezmocne dívam.
Prvá manželova operácia mozgu, nádor bol veľký, krvácanie do mozgu. Druhá operácia, ďalšie komplikácie. Dlhé hodiny na jednotke intenzívnej starostlivosti. Môžem sedieť pri jeho posteli celé dni, ba aj dlho do noci. Bojím sa však, že mimo nemocnice prestanem ako človek fungovať. Ale v nemocnici sa s manželom rozprávam. On spí a ja meliem jazykom. Viem, že ma počuje. Cítim veľmi jemné stisky jeho prstov. Lekár síce vraví, že to nemôže byť, ale ja ich naozaj cítim. Občas mi končekmi prstov stisne ruku.
NA CHVÍĽU DOMOV
Veľká vizita. Lekári nevchádzajú do izby, kde leží manžel. Stoja na chodbe pred dverami a ticho rozprávajú. Cez sklenené dvere chodby vidím ich nerozhodnosť. Okamžite sa rozhodujem ja a prekvapeným lekárom oznámim: „S dcérami sme sa dohodli, že si manžela zoberieme domov.“ Cítim ich úľavu. Len jedna doktorka ma upozorňuje, čo všetko sa skrýva za týmto rozhodnutím: „Pri manželovi budete musieť byť stále, potrebuje dvadsaťštyrihodinovú opateru, na všetko postupne zabudne, možno bude k vám zlý, treba ho kŕmiť, robiť osobnú hygienu, môže to trvať dlho alebo...“ Už sme sa rozhodli, berieme si ho domov.
POMÔŽE NAŠA LÁSKA?
Manžel doma pookrieva. Pohľad má prázdny, ale je spokojný. Veľa spí a veľa rozpráva. Varím mu to, čo má rád, kŕmim ho. Úplne je odkázaný na našu pomoc. Pre oboch z nás je to nová situácia, ale cítime nežné puto, ktoré nás spolu drží. Všetko okolo manžela robím s láskou a on sa mi rovnako odpláca, občas mi niečo pekné pošepká. Aj napriek katastrofálnej vážnosti jeho stavu vnímam obrovskú silu našej lásky. Cítim ju v sebe, v celom našom byte. Som nesmierne rada, že sme všetci doma.
AJ OBLOHA SO MNOU PLAČE
Pohoda a spokojnosť netrvá dlho. Týždeň. Manžel upadá do kómy. Lekár konštatuje prichádzajúcu smrť a pretože manžel má problémy s dýchaním, navrhuje odvoz do nemocnice. Neviem sa rýchlo rozhodnúť. Jeho ťažký dych rozhodne. Potrebuje odbornú pomoc lekárov. Večer ho prevážajú do nemocnice. Idem s ním. Držím ho za ruku a strašne sa bojím. Viem, že sa nemám báť, ale strach z nasledujúcich chvíľ ma ochromuje. Nevládzem ani rozprávať. Len pohľadom hladkám jeho tvár a cítim sa mizerne.
Manžel ostáva v nemocnici, ja vraj nemôžem byť pri ňom. Prečo?! Kam mám ísť? Viem, mala by som ísť domov, ale ako? Ako pozrieť našim dievčatám do očí a povedať im, že ocko odchádza? Sedím na obrubníku chodníka pred nemocnicou. Je mi veľmi smutno. Aj obloha nado mnou plače. Cítim sa neskutočne bezmocne, rúca sa mi celý svet.
POKOJNE A TICHUČKO
Celú noc a celý deň, kým môj najmilší leží v kóme, mi beží v pamäti film nášho života: dvadsať rokov od svadby, narodenie dievčat, všetky krásne chvíle i starosti, ktoré nám život priniesol. Za všetko ďakujem. Znovu preciťujem každý manželov dotyk, každý jeho pohľad. Ďakujem za lásku, ktorú som dostala. Prosím o odpustenie, ak som niekedy nechtiac ublížila. Nad ránom po telefonickom rozhovore so sestričkou z nemocnice, v ktorom som sa dozvedela, že ocko veľmi ťažko odchádza, som sa rozhodla poprosiť našu Mirku, ktorú nám vzala zákerná choroba: „Pomôž, prosím, ockovi prejsť do iného sveta. Nech necíti strach, bezradnosť. Povedz mu, nech sa neviaže na nás. Podajte si ruky a v pokoji choďte svojou novou cestou. Tebe, Milanko, vraciam sľub, ktorý si mi dal. Už ťa nič ku mne neviaže. Teraz choď s Mirkou, ja sa postarám o naše dievčatá tu. Mám ťa rada, vďaka za všetko. Prosím, choď.“
Pozriem na hodinky. Je deväť hodín dvadsať minút v nedeľu ráno. V nemocnici umrel na rakovinu môj manžel. Pokojne, tichučko.
(Tento príbeh napísala novinárka, hovorí v ňom o svojom životnom utrpení. Po tom, čo prišla o dcérku, jej rakovina vzala aj milovaného muža. Rozhodla sa prehovoriť o svojom trápení, ale i zachovať si anonymitu. Jej požiadavku rešpektujeme. Osud tejto ženy potvrdzuje, aké dôležité je byť jeden druhému oporou. Iba tak možno prežiť najťažšie životné skúšky. Myslime na to nielen počas Dňa narcisov).
