Pri piecke v rodičovskom domčeku na konci dediny si aj dnes rád zaspomína na veľkonočné žarty, ktoré s kamarátmi povystrájali. „Ako malý chlapec som sa na oblievačku veľmi tešil. Hlavne kvôli flakóniku, v ktorých boli parfémy. Mamička mi vždy z modrokamenského jarmoku doniesla voňavku. Fľaštičky rôznych tvarov som si zvykol vždy odložiť. Korbáče sme si neplietli, pretože v našej dedine nebolo zvykom dievčence vyšibať. Ako výslužku sme si domov vždy priniesli maľované kraslice. Keď som šiel polievať príbuzné, okrem cifrovaných vajíčok mi do batôžka pribalili zákusky a iné dobroty z veľkonočného stola,“ spomína pán Juraj na časy, keď veselá chasa dedinských šarvancov behala od jedného domu k druhému. „Keď sme už boli mládenci, ktorí už vážnejšie poškuľovali po dievčencoch, oblievačka bola iná. Vo veľkonočnú nedeľu sme sa partia chlapcov dohodli, ku ktorej dievke z dediny zavítame. Na kúpačku sa šlo už v nedeľu večer, ale oblievalo sa až na druhý deň. Celú noc sme sa rozprávali a dievčina sa musela s každým poľúbiť,“ šibalsky sa usmeje pán Juraj. Ráno už muselo byť všetko tak, ako sa na poriadku Veľkú noc patrí. Oblievačka a samozrejme pohostenie. Šunka s varenými vajíčkami a všakovaké zabíjačkové dobroty sa zapili pálenkou. Ani poriadna výslužka nikoho neminula. Potom chlapci pooblievali ostatné dievčence z dediny. „Večer sa v kultúrnom dome vždy poriadala zábava. Povykrúcali sme všetky. Mladé aj staré dupkali pri cigánskej muzike,“ dodá dedo Juraj. Dnes už veľkú noc trávi so svojou manželkou pokojne. Potešia sa návšteve príbuzných a už len s úmevom spomínajú, ako sa kedysi na Veľkú noc zabávalo.