nej zavíta. Čo na tom, že šiesteho marca oslávila sto rokov? „Človek má vždy toľko rokov, na koľko sa cíti,“ s úmevom hovorí oslávenkyňa. Ona sama sa vo svojej tridsiatke niekedy cítila horšie, ako teraz.
Nevesta sa na svokru nesťažuje
Už štyridsaťdeväť rokov si spolu na jednom dvore nažívajú nevesta Anka so svojou svorkou Máriou. Aj keď je podľa Ankiných slov vždy lepšie, keď mladí bývajú sami, na svokru nedá dopustiť. O tom, že Mária bola vždy pracovitou, energickou a rozhodnou ženou niet pochýb. Jej nevesta nás v tom len utvrdí. „Svokra nikdy neobsedela na jednom mieste. Každej roboty sa chytala. Už od detstva, keď jej ako desaťročnej umrel otec, bola zvyknutá ťažko robiť. Neraz zastala aj chlapskú robotu,“ hovorí Anka. Snáď najťažšou ranou osudu bola pre pani Máriu strata manžela v druhej svetovej vojne. „Ovdovela som ako tridsaťšesťročná. Z vojny prišiel iba úmrtný list. Kamaráti, ktorí s ním boli na fronte, mi po príchode domov povedali, že ho mína roztrhala na márne kúsky. S tromi malými deťmi som zostala sama. Ak som ich chcela vychovať, nemohla som ruky od roboty odťahovať,“ spomína pani Mária na najťažšie roky svojho života. Dnes jej spomienky živí staručká fotografia, ktorá jej visí nad kuchynským stolom.
Zdravý korienok
Choroba pani Máriu vždy obchádzala. Podľa slov jej syna Juraja by sme v Máriinom zdravotnom zázname našli len tri zápisy. „Veru, mám tuhý koreň. Ale raz ma operácia neminula. Žalúdok ma bolel. Hádam som niečo horúce pohltala,“ rozosmeje sa storočná tetuška. „Načože by mi boli doktori? Pri robote nebolo času zaľahnúť do postele a vzdychať, že ma všetko bolí,“ dodá a nazrie von oknom, z ktorého je výhľad rovno do záhradky. Už sa nevie dočkať, kedy chytí do ruky motyku. „Bojíme sa, aby nespadla. Nechceme jej už dovoliť pracovať v záhrade. Ešte sneh poriadne neopadol, už zháňala motyky. Museli sme ich s mužom poskrývať. Teraz stále bedáka, že čo je toto za gazdovstvo, keď v ňom ani poriadnej motyky niet. Keď si záhradku poorieme traktoríkom, to iba ošomre. Modernej technike neverí. Vraj sú to zbytočné parády, ktoré nič poriadne neurobia,“ rozhovorí sa Anka. Nezabudne však dodať, že jej svokra bola veľká šikovnica, čo sa týkalo pletenia, vyšívania alebo pradenia. Svadobné koláče neváhala napiecť hoci aj vo všedný deň. Dnes už staré zrobené ruky neposlúchajú tak, ako by mali. Zato oči slúžia lepšie ako kedysi. „Rada čítam. Aspoň sa všakovaké novoty podozvedám. Okuliare nepotrebujem. Nosila som ich kedysi dávno, ale hádam iba tri roky, aj to len pre parádu,“ hovorí pani Mária.
Teší sa na stretnutie o rok
Pozerám sa na útlu ženičku, ktorá si šikovným pohybom opáše zásteru. Napraví šatku na hlave a rezkým krokom vybehne z kuchyne. „Aha, už som stihla nadrobiť burinu pre sliepky. Sú to pľuhy, chleba ani zrno žrať nechcú, len zeleným by sa napchávali,“ ukazuje na vedro s posekanou mladou púpavou. „A nezabudnite ma prísť pozrieť aj o rok, budem vás čakať,“ vyprevádza nás s úsmevom na tvári. Vtedy ma nenapadá nič iné, len si povedať, že presne takto vyzerajú rozprávkové babičky.