V DOME NESTRAŠÍ!

v ňom straší. „Najskôr som si pomyslel, to bude azda oneskorený prvý apríl. Čítam však ďalej a neverím vlastný očiam. Z domu mojich rodičov, ktorý stojí pod lesom, spravila doslova hororové stavanie. Poviem vám, to dievča musí mať poriadnu fantáziu. Mohla by písať scenáre, ale nie články do novín. Najskôr som aj rozmýšľal, že budem žiadať od nej aj odškodné, veď sa mi ľudia smiali. Janči, koľko si si vypil, že ťa tam strašilo? Ale potom, čo si v tých istých novinách prečítali aj o studni z nášho chotára či čerešne, na ktorej vraj plody nerastú preto, lebo sa nej ktosi obesil, mi už dali pokoj. Chúďa, neviem prečo si tak vymýšľa,“ hovorí 64-ročný Ján Terek z Horných Plachtiniec. Dom jeho rodičov stojí uprostred hôr za dedinou. Hoci sa k nemu neviaže žiadna legenda, autorka si vymyslela naozaj pozoruhodnú. V roku 1945 sa do domu v horách podľa jej slov nasťahovali mladí manželia, ktorým sa 13. decembra na Luciu narodila dcérka. Teda v deň, keď sa bosorky vydávajú a čerti ženia. „Čerta starého, v tom dome sa nikdy žiadne dievča nenarodilo. Ja som tam ako dieťa vyskakoval. No a to dievčisko jedno nepodarené napísalo, že tí manželia zmizli a dievča našiel horár, ktorí ju priniesol do dediny k babici. Ona sa vraj potom neraz susedkám sťažovala na jej pohľad a mrazivé dotyky. Vraj sa na to nemluvňa čosi z tej magickej noci prilepilo,“ objasňuje ujček Ján. „V našej dedine sa takéto čosi nikdy nestalo. Narodila som sa v roku 1931 a na také čosi by som sa pamätala. To je blud,“ pridáva sa starká Zuzana Fedešová. Podľa článku v novinách sa to dievčatko malo utopiť a jej smrť bol trest boží za zlo v ňom ukryté. „Ak by sa tu voľajaké dieťa utopilo, pamätal by som si to. Veď hoci mám 80 rokov, pamäť mi slúži dobre,“ pridáva sa Pavel Svák. „Zvykol som si na to, že politici povedia aj to, čo nie je pravda, aj novinári občas čosi poprekrúcajú, ale s takýmto klamstvom som sa ešte nestretol. Dom si aj odfotila a napísala, že tam našla kolísku a počula detský plač. Asi tak prahne po senzáciách, že sa jej to v tej hlave poprekrúcalo,“ tvrdí majiteľ domu. Bohužiaľ, po tomto stretnutí sme sa presvedčili o tom, že na Slovensku je naozaj všetko možné. S Jánom Terekom sme sa rozlúčili ako dobrí priatelia. Cez leto sme si priamo pri jeho „strašidelnom“ dome dohodli piknik. „Vďaka vám som si poopravil mienku o novinároch. Ten náš plátok už kupovať nebudem, tie vaše noviny, to je už niečo,“ povedal nám pri odchode. Nuž, takýto výlet sme zažili my, redaktori Novohradských novín, na Veľký piatok.