tvrdili, že tak jej treba, pobehlice jednej. Ona si už vraj na takéto reči zvykla. Jej život sa zmenil naruby pred desiatimi rokmi. Vtedy spoznala Petra. „ Myslela som si, že ma postretlo veľké šťastie, že som bola v správnom čase na správnom mieste. Mama mi dohovárala, aby som si s ním dala pokoj, že je ženatý a s jeho manželkou ho nespájajú len deti, ale aj veľký majetok. No ja som si nedala povedať. Verila som, že sa rozvedie. No neskoršie som pochopila, že dva životy, ktoré žije, mu vyhovujú. Ten jeden bola jeho manželka a dve deti. Druhý ja, večne čakajúca milenka. Kdesi som čítala, že neexistuje dobrá a zlá cesta. Existuje vraj len cesta a blúdenie. Ak je to tak, ja som na tej, ktoré nemá smer,“ tvrdí 36-ročná žena. Pod rúškom anonymity sa rozhodla vyrozprávať svoj príbeh. Možno bude pred niekoho poučením.
Anonymita mesta
na dedine nefunguje
Vyštudovala strednú školu. Stará mama jej vždy prízvukovala, že dobrá povesť, rodina a deti – to je na najmä v dedine najväčšia hodnota. Každý každého tu pozná, anonymita veľkomesta je odtiaľto na míle vzdialená. Ak sa dievča nevydá do 25- ky, stane sa v očiach dedinčanov starou dievkou, fiflenou, ktorej nie je nikto dobrý, alebo pobehlicou, ktorá potrebuje viacej chlapov. Alice dali klebetnice pokoj. Päť rokov chodila s chlapcom, ktorý býval na vyšnom konci. „Už sme boli aj zasnúbený, dokonca nám jeho rodičia už kúpili aj spálňu. Svadba bola na spadnutie. No v živote je možné všetko. Otrepaná fráza, ale je to tak. Začiatkom roka 1996 som spoznala Petra. Zaľúbila som sa do neho. Darmo mi rodičia dohovárali, že je ženatý a s manželkou ho nespájajú len deti, ale aj veľký majetok. Nedala som si povedať. Rozišla som sa so snúbencom a začala sa stretávať s mužom, ktorého mi rodičia zakazovali. Počítala som s tým, že ma budú ľudia ohovárať, ale nemyslela som si, že to bude až také zlé,“ tvrdí Alica.
Tri roky jej sľuboval manželstvo
Hoci nie všetci sa k nej postavili chrbtom, takých, čo jej polená hádzali pod nohy, bolo viac. Jej vzťah odcudzovali. „Pracovala som na exekútorskom úrade. Veľa razy sa stalo, že môjmu šéfovi zazvonil telefón a hlas na druhej strane mu povedal, že zamestnáva k...., ktorú by mal vyhodiť. Ani neviem, kde som nabrala silu, aby som to všetko zvládla. Milovala som Petra. Utešovala som sa, že naše stretnutie bol osud a človek musí vedieť kľučkovať, aby prišiel do vytúženého cieľa,“ zamýšľa sa mladá žena. No za tými jej zákrutami nebolo vysnívané manželstvo, ale len jamy a nekonečné sľuby. Peter jej tri roky tvrdil, že sa rozvedie a budú spolu šťastní. No dodnes nenašiel odvahu. Život v trojuholníku mu vyhovuje, no Alicu, aj keď si to nechce priznať, zraňuje.
Nedokázala sa s ním definitívne rozísť
Po troch rokoch sľubov pochopila, že Peter sa nikdy nerozvedie a ona má dve možnosti. Buď definitívne ukončí ich vzťah alebo bude jeho večnou milenkou. „Aj napriek tomu, že som sa o Petra musela deliť s inou ženou, milovala som ho. Nie pre jeho peniaze, ako si to mnohí mysleli. Rozumeli sme si – hádam vo všetkom. Možno to znie po tom všetkom, čo som s ním prežila, ako výsmech, ale Peter je naozaj vnímavý, citlivý a pozorný. Aj v ten deň, keď mi oznámil, že sa nemôže so svojou manželkou rozísť, lebo veľa na neho vie, mal v očiach slzy. Ubezpečoval ma, že ma miluje a nikdy sa to nezmení. Že mu o tridsať rokov nebudú prekážať moje vrásky a ani desať kíl navyše. Že mi môže dať všetko - lásku, byt, auto, dovolenky, ale svoju rodinu nemôže opustiť. Nevedela som, čo mám robiť. Nechcela som ho stratiť, ale predstava, že vždy bude z mojej postele utekať do druhej, ma zraňovala. Vedela som, že ak sa rozhodnem naďalej sa s ním stretávať, budem sa musieť z našej dediny odsťahovať.“
Peter má rodinu a ja len jeho
Pred šiestimi rokmi vymenila rodisko za krajské mesto. Peter jej kúpil trojizbový byt a zariadil to tak, že sa stala spolumajiteľkou jedného módneho butiku. „Stretávame sa pomerne často, no sviatky trávim sama. No nedokážem ukončiť náš vzťah. Možno si niekto myslí, že som vypočítavá, ale nie je to tak. Možno stále v kútiku svojej duše dúfam, že raz sa Peter predsa len rozvedie. Jeho deti sú už veľké, majú svoje rodiny. Mama mi nedávno písala, aby som sa vrátila domov, že otec chorľavie a chýbam im. Nemám súrodencov, rodičia žijú v poschodovom dome, viem, že by chceli, aby po ňom behali vnúčence,“ povie Alica a z kabelky vytiahne fotografiu z dovolenky. Je na nej s Petrom. Pozerám sa na muža, ktorý zrejme dobre vidí len očami a nie srdcom. Ktorý vlastne už desať rokov sa správa ako malý chlapec a nevie sa rozlúčiť ani s jednou svojou hračkou. Viem, že Alica v tej chvíli vytuší aj bez slov, čo jej chcem povedať. Po chvíli mlčania dodá: „Možno už o chvíľu nebudem mať síl udržať náš vzťah. Viem, že je v ňom veľa chorého. My dvaja sa v našom vzťahu nemôžeme cítiť rovnocenne. On má rodinu a ja len jeho. Mám 36 rokov a ak chcem mať dieťa, mám najvyšší čas stať sa matkou. No Peter tvrdí, že dve deti sú mu dosť. Ale vraj, ak tak veľmi chcem, nie je proti. No bojím sa, že to maličké by svojho otca videlo len cez víkendy a na dovolenkách. Normálnu rodinu by nikdy nepoznalo. Podľa niektorých je láska pohoda do konca života. Iní zas tvrdia, že je to o tolerancii, priateľstve, optimizme, pozitívnom myslení, dohode.... Mne sú blízke slová francúzskeho spisovateľa Alberta Camusa: „Milovať niekoho znamená zostarnúť s ním.“ My, ľudia, sme však rozdielni, občas radi vidíme len očami.“
