Článok pokračuje pod video reklamou
liečnica. Šesť rokov tu žila štvorčlenná rodina bezplatne. Uhrádzali si len poplatky za elektrickú energiu. Minulý rok v lete nastali problémy. Prišli o zamestnanie a predseda družstva im naznačil, aby sa poobzerali po inom bývaní, nakoľko nemôžu naďalej zostať v družstevnom areáli. Dnes hrozí Anne a Milanovi, ktorí sa starajú o devätnásťročnú postihnutú Jarku a šesťnásťročnú Michaelu, ktorá je v piatom mesiaci tehotenstva, že ostanú bez strechy nad hlavou.
Jarka nikdy nechodila do školy
„Nemáme ani pár halierov. Sme zúfalí. Tento týždeň pravdepodobne prídeme o strechu nad hlavou. Kam pôjdeme? Nikoho nepoznáme. Staršia dcéra je postihnutá a mladšia čaká dieťa. Už nevládzem,“ privíta nás zúfalá žena. Vedie nás do neútulnej tmavej miestnosti, ktorá kedysi slúžila ako mliečnica. Aj keď bývanie bolo viac než biedne, nesťažovali si. Strecha nad hlavou bola, svetlo svietilo, voda tiekla a v polorozpadnutých kachliach sa pri dobrej vôli dalo rozkúriť. „Robota bola, a to je hlavné. Muž pásol dobytok. Ja som kŕmila, povynášala spod kráv, aj dievky mi pomáhali“, vyratúva Anna práce, ktoré s mužom na družstve porobili. Pokiaľ bol do rodiny pravidelný mesačný príjem, dalo sa vyžiť. Staršia Jarka, ktorá len veľmi slabo vidí, tiež ruky od roboty nedťahovala. Pomáhala mame, ako vedela. „Chúďa, nikdy nesedela v školských laviciach. Sama som ju učila čítať aj písať. Zrak sa jej však zhoršuje. Bojím sa, aby oň nakoniec neprišla,“ bedáka Anna.
Matkou v šestnástich
Mladšia Annina dcéra Michaela sedí ticho so sklonenou hlavou. Rukami sa snaží zakryť vyčnievajúce bruško. „Je v piatom mesiaci. Otec sa k dieťaťu nehlási. Teraz, keď nám odstavili vodu aj elektrinu, nemá sa ani kde umyť. Keď príde na svet dieťa, bude nám veľmi ťažko,“ zalamuje rukami Anna. Jej manžel ju preruší: „To nie je tragédia. Vychovali sme dve deti, opatríme aj ďalšie.“ Geršicovci už pomaly začali zháňať detskú výbavičku. Podľa Anniných slov im dobrí ľudia podarovali za dve krabice dojčenského oblečenia. Tešia sa, ale strach z budúcnosti je väčší. Kam privedie ich dcéra bábätko, netušia. Ani oni sami nevedia, kde sklonia hlavu, keď sa onedlho ocitnú za bránami kalinovského družstva.
O almužnu prosili aj v haličskom kláštore
„Nemáme už ani na potraviny. Pre chlieb si chodím do lučenského CESPOMU. Každý tretí deň pešo z Kalinova. Pred tromi týždňami sme sa všetci vybrali za sestričkami do kláštora v Starej Haliči. Pršalo. Premokli sme do nitky. Keď nás videli, uľútostilo sa im. Dali nám kilo múky, liter mlieka a sáčok šošovice. Boli sme im vďační aj za to málo. Dokonca odviezli naše dve dcéry naspäť do Kalinova. My s manželom sme sa vracali pešo,“ rozpráva Anna.
Dúfajú v pomoc dobrých ľudí
Anna s manželom svorne tvrdia, že dokážu zastať každú robotu na gazdovstve. „Od pätnástich rokov som chovala svine, dojila kravy. Nebojím sa ani ťažkej roboty. Dievky tiež pomôžu. Milan je pastier, ale aj dobytok obriadi, keď treba. Ak by sa našiel dobrý človek, ktorý by potreboval pomoc, za stravu a strechu nad hlavou by sme pracovali,“ hovorí Anna a Milan jej pritakáva. Po biednych Vianociach prišla do Milanovej rodiny ešte chudobnejšia Veľká noc. Do hrnca nebolo čo položiť a strach nedá nikomu pokojne spať. Čo ak práve dnes zaspávajú poslednýkrát so strechou nad hlavou?
