avcov, ktorí nie sú úprimní. Naopak s tými, ktorí veria, že existuje niečo medzi zemou a nebom, dokáže urobiť hotové zázraky.
Bylinky zbiera odmalička
Staré mamy zvykli hovorievať, že na každý neduh má príroda liek. Stačilo len poznať správnu bylinku, vedieť navariť odvar, alebo pripraviť liečivú masť. Oľgin otecko sa často vydával na potulky po lúkach, z ktorých si vždy priniesol niečo z prírodnej lekárne. Malá Olinka pozorovala, ako triedi zelené stebielka, suší ich a odkladá do voňavých plátených vreciek. Netrvalo dlho a sama začala zbierať bylinky. O ich moci sa dozvedala z časopisov a kníh. Neskôr sa ich naučila používať. Okrem čajov si vyrábala tinktúry alebo maste. „Sama neviem, odkiaľ to prišlo. Jednoducho, keď sa mi niekto posťažoval, že ho niečo bolí, spontánne som mu vedela poradiť. Vnuknutia prichádzali samé, pretože som sa nikdy hlbšie liečením nezaoberala. Dokonca som ani presne neovládala, ktorá zmes byliniek zaberie pri konkrétnej chorobe,“ spomína Oľga na svoje liečiteľské začiatky.
Prvý pacient
Pri spomienke na tragédiu, ktorá sa odohrala takmer pred dvadsiatimi rokmi, Oľgu ešte i dnes zamrazí. „Mala som susedku, ktorej manžel vyskočil z vlaku. Odtrhlo mu nohy. Na detvianskej stanici vykrvácal. Táto udalosť poznačila celú jej rodinu. Zostala sama s dvoma synmi. Vyrástli a keď jej mali byť oporou, prišla ďalšia krutá rana osudu. Starší Miško spadol do poloprázdneho bazéna v krytej plavárni. Ochrnul. Ruky aj nohy si prestal cítiť a vyzeralo to tak, že mu už nikto nedokáže pomôcť. „Keď som ho uvidela prvýkrát bezbranného na vozíku, stislo mi srdce. Nepijem, ale vtedy som si vypýtala za pohárik. Nešťastný osud mladého chlapca mi nedal zaspať. Prehadzovala som sa v posteli, modlila sa a vtedy mi niečo našepkalo, aby som zobrala rožovku a chlapca ňou poriadne vymasírovala. Nerozumela som tomu, ale povedala som si, že ak mu to nepomôže, uškodiť mu to tiež nemôže,“ hovorí Oľga, ktorá neváhala a spravila presne to, čo jej bola dané „zhora“. Nasledujúce večery trávila u svojej susedy. Miška masírovala doslova od hlavy po päty, prst za prstom. Do dier, ktoré spôsobili škaredé preležaniny na chrbte a pätách, vkladala tampóny namočené do propolisovej tinktúry. Bála sa však, aby mu neublížila, preto sa rozhodla požiadať lekárku, aby sa na chlapca chodila pozrieť. „Keď Miško prvýkrát zobral do ruky pero a vylúštil krížovku, plakala som od radosti. Večer čo večer som prestierala na zem deku a cvičila s ním. Po čase sa rany pekne zacelili a nohy odpuchli. Miško bol veselší a suseda len neveriacky krútila hlavou, čo za zázraky som s jej synom porobila. Ich šťastie bolo pre mňa najkrajším darčekom,“ hovorí Oľga o malom liečiteľskom zázraku.
Zlaté ruky
Oľga masírovala, liečila, aj keď nikdy nič neštudovala. „Snáď mi to zostalo z minulého života,“ tajomne sa usmeje. Až keď ju známa lekárka nabádala k tomu, aby si spravila aspoň masérsky kurz, dala sa nahovoriť. Začala sa učiť niečo, čo už dávno poznala, len nevedela odkiaľ. „Pracovala som ako pomocníčka v nemocnici. Vedúca smeny mala práve v nemocnici mamu. Po operácii sa nedokázala vystrieť. Vtedy ma zavolala a postavila pred hotovú vec. Vraj Oľga, verím vám, poďte sa pozrieť na moju mamu a ak môžete, pomôžte jej. Pri pohľade na zhrbenú starenku, ktorá pri každom pohybe prežívala doslova muky, mi nedalo neskúsiť jej pomôcť. Obrátila som sa s prosbou na Boha a pomaly som ju začala od nôh až k rukám masírovať. Cítila som, ako otváram jej čakry a moja energia prúdi do jej žíl. Stálo ma to veľa námahy. Celá som sa spotila a pripadala som si ako bez života. Vždy to bolo tak, že keď som niekomu odstránila bolesti chrbta, mňa rozbolel. Keď som pacientovi poliečila nohy, moje ma prestali poslúchať. Na druhý deň som sa opäť chystala masírovať babičku. Na chodbe ma zavolala vedúca. Povedala, že sa musíme porozprávať a za jej mamou viac nemám chodiť. Zľakla som sa. Nebodaj som starej panej nevedomky ublížila. „Oľga, poď! Ideme si pofajčiť a navaríme si kávu. Mamičku dnes prepustili. Chodí vystretá ako mladica,“ povedala mi a ja som v tej chvíli nedokázala potlačiť slzy,“ hovorí liečiteľka.
Nazeranie do budúcnosti
Po prvých liečiteľských úspechoch sa začala Oľga viac zaujímať o literatúru, v ktorej sa hovorilo o predpovedaní budúcnosti, liečbe pomocou energie alebo komunikácii so svojim anjelom. Začala sa dostávať do povedomia ľudí. Niektorí si o nej šepkali ako o šarlatánke alebo nebodaj čarodejnici. Tí, ktorým predpovedala niečo, čo sa im skutočne neskôr splnilo, ju začali uznávať ako veštkyňu. Čoraz viac ľudí k nej zavítalo, aby sa dozvedeli o veciach, ktoré im do cesty postaví osud. „Podvedome som tušila, že mám nejaké schopnosti predvídať. Vždy keď sa mala udiať nejaká katastrofa, nemohla som pokojne spať a v snoch sa mi objavovali výjavy, nad ktorými som si potom ráno lámala hlavu. Pamätám si na dážď, ktorý pršal v čase, keď sa susedným Českom prehnal príval storočnej vody. Pozerala som z okna a hovorila synom aj manželovi, že to neveští nič dobrého. Vysmiali ma, že zase prorokujem. Ešte v tú noc som videla vo sne, ako sa váľajú starobylé budovy. Nevedela som, kde sa to odohráva, ale cítila som úzkosť. Na druhý deň už každý hovoril o veľkých záplavách. Podobných vízií som mala niekoľko a vždy sa vyplnili.
Treba vedieť odpúšťať
Ak chce človek pootvoriť dvere na zakázanej trinástej komnate, musí v prvom rade veriť a vedieť odpúšťať. „Veľa chorôb a neduhov pochádza práve zo zloby, ktorú nosíme v srdci,“ tvrdí Oľga, ktorá do budúcnosti hľadí cez svoje veštecké karty. „Nesnažím sa ľuďom ťahať popred nos medové motúzy. Vždy im poviem aj to zlé, čo ich čaká,“ dodá veštkyňa. Väčšina ľudí patrí medzi neveriacich Tomášov. Uveria len tomu, o čom sa presvedčia na vlastnej koži. Ja nie som výnimka, aj keď viem, že odpoveď na otázku, či existuje niečo medzi zemou a nebom, zostane pravdepodobne navždy záhadou.
