Je málo ľudí, ktorí by sa rozhodli žiť životom, aký si zvolil Miro Švický. Opustiť ruch veľkomesta, vzdať sa všetkých moderných vymožeností a usadiť sa na opustenej samote kokavských lazov, to chcelo poriadnu dávku odvahy.
Neviedla ho zvedavosť, skôr potreba oddychu. Cítil, že zmysel života a balzam na dušu nájde práve v prostredí, v ktorom žije dodnes.
Svoj odchod do iného sveta neoľutoval a tvrdí, že do lesa vlastne neodišiel. On sa do neho len vrátil. Je miestom, kde sa cíti doma.
Potulky po Podpoľaní
Miro sa hodný čas pohrával s myšlienkou radikálne zmeniť svoj život. Vedel, že jeho existencia v meste sa raz musí skončiť. Tvrdí, že rozhodnutie len potrebovalo dozrieť.
„Už ma nebavilo robiť fujary na siedmom poschodí v paneláku alebo bubny na balkóne, z ktorého máte „krásny“ výhľad na agáty lemujúce štvorprúdovku. Vždy som si hovoril, že raz budem bývať v dome, z ktorého okien sa nebudem pozerať na šedý asfalt a betónové králikárne,“ začal Miro svoje rozprávanie.
Spomienky na detstvo, ktoré prežíval u starkých, kde sa cítil ako doma, boli každým dňom silnejšie. Sen o skromnom príbytku ďaleko v horách, kde líšky dávajú dobrú noc a uspávanku spieva potok, si splnil.
„Kraj pod Poľanou som poznal. Folklór a ľudové umenie, to sú moje srdcovky. Neraz som bol na Podpolianskych slávnostiach. Vyhrával som na korýtkových husliach a spieval, pokiaľ mi stačil hlas. Takmer mesiac som sa len tak túlal. Zaspával som pod stromami, bosými nohami behal po tráve. Hľadal som miesto, kde by som sa mohol usadiť. Aj keď som bol na lazoch, predsa sa mi len zdalo, že tento krásny kraj bol pre takého ako ja, ktorý hľadá samotu a pokoj, husto osídlený. Potešil som sa, keď mi priateľkin otec poradil, aby som si zašiel obzrieť samotu na kokavských lazoch. Oplatilo sa. Miesto, kde dodnes žijem, mi hneď prirástlo k srdcu. Ako sa hovorí, bolo to pre mňa to pravé orechové," priblížil Miro.
Miesto, na ktorom akoby zastal čas
Kráčame lesom, kde len vychodený úzky chodník svedčí o tom, že ideme naozaj správne. Drevenú tvár, ktorú so štipkou fantázie vyrobil Miro, si musí všimnúť každý, kto prichádza na samotu.
Onedlho sa horou rozlieha štekot psov. Biela Snežka beží privítať domáceho pána, ktorý sa práve vrátil z mesta.
„Bol som ešte dokúpiť veci potrebné pri rekonštrukcii domu. Chcem mu dať novú tvár,“ povedal Miro a vošiel do chodby, v ktorej už stihol položiť novú dlažbu.
Každý, kto prekročí prah Mirovej usadlosti pochopí, čo jej majiteľ vo svojom živote hľadal. Okrem pokoja to bolo hlavne splynutie s prírodou.
„So sťahovaním nebolo veľa práce. Pár vecí v batohu mi úplne stačilo. Všetko, čo som potreboval na prežitie, som našiel na lúke alebo v lese. To, čo zachýbalo, som si vyrobil sám,“ podotkol mladý muž, ktorý nikdy nemal problém s tým, čo si oblečie alebo položí do hrnca.
„Chlieb si upečiem v hlinenej peci na dvore. Začala sa však váľať. Treba ju prikryť. Ani pečenie posúchov nie je pre mňa žiadnym tajomstvom,“ utrúsil a odbehol sa preobliecť do svojich pohodlných, vlastnoručne ušitých nohavíc. Košeľu z plátna si tiež ušil sám. Ani výroba opasku s ligotavými prackami nebola pre Mira žiadnym problémom.
Pri čaji z voňavých byliniek sa dozvedáme o táboroch, ktoré domáci pán každoročne poriada. Skauti aj deti ho poznajú ako Žiarislava. Je to jeho druhé meno. Tvrdí, že mu ho dalo slnko. Pre Mira znamená viac ako to, ktoré má zapísané v rodnom liste.
Žiarislavove tábory majú jedinečnú atmosférou. V starej kolešni si táborníci vyrobia svoju drevenú lyžičku, misku alebo šíp. Ani tajomstvo ušitia „čarovnej“ košele, dojenie kôz alebo prípravu tradičných slovanských jedál si Miro nenecháva o pre seba.
Učarovala mu hudba
„Nie som žiadny odľud. Rád stretávam nové tváre. Aj do mesta občas zájdem a prinesiem si všetko, čo si nedokážem vyrobiť sám,“ zasmial sa rodený dobrodruh a vložil do prehrávača svoje najnovšie cédečko. Je v poradí deviate. Jeho názov Z vrchárskeho raja hovorí za všetko.
Námety čerpá z ľudových piesní alebo si napíše a zhudobní vlastný text. Spieva o prírode, o osudoch ľudí z vrchov alebo sa nechá inšpirovať udalosťami, ktoré sám prežil.
„Pred dvoma rokmi vyrúbali v Detvianskej Hute šestnásť líp. Táto udalosť ma motivovala k zloženiu piesne,“ povedal hudobník, ktorému nie je cudzí hádam žiadny z ľudových nástrojov.
Vlastnoručne vyrobené píšťalky, fujary, husle či bubny pod Mirovými rukami ožívajú. Clivé tóny gitary ľudovú hudbu ozvláštnia. Pri jednej z piesní si sadol k dreveným bubnom potiahnutým kožou. Pri druhej zobral do rúk gitaru. Hudbu potrebuje precítiť.
Návštevy sa zvyknú zdržať
Veľakrát sa stalo, že do usadlosti zavítali zvedavci, skauti alebo ľudia, ktorým je život, aký vedie Miro, blízky. Prídu na deň alebo dva a napokon sa zdržia mesiac, ba aj rok.
„Nikdy mi nevadilo. Raz som sa rozhodol, že si urobím nedeľné voľno. Podojím kozy a budem relaxovať. Pozerám z okna a vidím, že k domu sa blíži koza, za ňou človek, ďalšia koza, člověk, potom somár a za ním ďalší ľudia. Opýtali sa ma, či sa u mňa môžu zložiť. Ukázal som im starý domček a ohradu, kam zatvoriť zvieratá. Bola to jedna z milých návštev, ktoré sa u mňa zdržali,“ zaspomínal Miro.
„Po pravde, nikdy som nebol sám. Aj na samotu sme prišli dvaja. Ja a pes Borko, ktorého mi daroval bača z Očovej,“ dodal a zastal si medzi dvere.
„Kozenky moje, dosť bolo paše ...“ zanôtil. V tej chvíli zacinkali zvočeky. Stádo sa vracia.
Prvý pozdravil domáceho pána rohatý cap Divko. Poskakujúce kozliatka sa rozbehli dolu stráňou. Aj štyri čuvače sa dožadovali pozornosti. Všetko tu má svoj nemenný poriadok už niekoľko rokov. Presne taký, aký voľakedy panoval v chudobných príbytkoch na lazoch.
