Článok pokračuje pod video reklamou
jmy svojich príbuzných. Dá sa teda povedať, že celý príbeh bol takpovediac z druhej ruky a preto nemusí vždy vystihnúť celú podstatu v nefalšovanej podobe. Skutočný je príbeh, ktorý vyrozpráva sám ten , ktorý prežil všetko na vlastnej koži. Osud ma postavil pred hotovú vec bez možnosti voľby a bol som nútený stráviť na nemocničnom lôžku na rôznych oddeleniach lučenskej nemocnice niekoľko mesiacov. Preto si myslím, že som mal možnosť sledovať činnosť nemocničného personálu v rôznych situáciách vrátane takých, ktoré končili žiaľ aj tragicky. Na základe mojich skúseností mám iný názor na činnosť spomínaného zdravotníckeho zariadenia. Chcem podotknúť, že som nebol v nemocnici na pozorovaní alebo na vyšetrení, ale v kritickom stave. Dvakrát ma zachraňovali z „lopaty hrobára“. Z toho dôvodu namiesto kritiky ja môžem vysloviť len poďakovanie a uznanie kolektívom chirurgického, anesteziologikého, infekčného aj interného oddelenia. Oni ma presvedčili o tom, že prevažná väčšina personálu svoju prácu – poslanie vykonáva zodpovedne a profesionálnym prístupom. Nechcem tým obhajovať tých, ktorí majú menšie či aj väčšie nedostatky, ale kto je z nás dokonalý. Preto som proti paušálnemu hodnoteniu činnosti celého kolektívu na základe postojov nejakého jednotlivca. Úplný a správny obraz nezískame, keď hodnotíme niečo z jedného uhlu pohľadu a preto si dovoľujem vysloviť tento svoj názor na veľmi citlivú otázku, ktorá sa týka nás všetkých. Aj v období, keď zdravotníctvo zápasí s existenčnými problémami, je na mieste kritika, ale len v tom prípade, keď je konštruktívna. Nie je správne, ak z jednotlivých prípadov sa robia všeobecné závery, lebo to narobí viac škody ako úžitku. To boli dôvody, pre ktoré som sa rozhodol napísať tento článok na vyjadrenie úprimného poďakovania za to, že som stále medzi živými. Záverom chcem ešte raz poznamenať, že počas dlhodobého pobytu na spomínaných oddeleniach lučenskej nemocnice som sa nestretol s takými skutočnosťami, ktoré opisovali pisatelia predchádzajúcich článkov. Stále s hrdosťou rozprávam príbehy o mojej hospitalizácii medzi priateľmi a známymi a som rád, že som sa nedal nahovoriť svojej sestre, aby ma vo veľmi vážnom zdravotnom stave previezli do Bratislavy alebo do Košíc. Z vlastných skúseností môžem vysloviť presvedčenie, že nemocnica v Lučenci je technicky aj personálne na dobrej úrovni a je schopná poskytnúť zdravotnú starostlivosť na vysokej úrovni.
