Hral aj medzi svadobnými tortami

dateľ skupiny bol jeho otec, od ktorého sa mali traja synovia čomu priučiť, primášom kapely sa stal vtedy desaťročný Julko. Nebyť choroby, ktorá mu už nedovolí zúčastňovať sa akcií, ešte aj dnes by svojou muzikou rozveselil mnohých svadobčanov.
Hral medzi svadobnými tortami
V rodine Sendreiovcov sa vždy hralo. Hudbu mali odjakživa ľudovo povedané v krvi. Otec bol pre svojich synov vzorom. Svojou hrou na husliach dokázal rozveseliť, alebo dojať k slzám. Nečudo, že desaťročný Julko si husle tiež zamiloval. Jeho malé pršteky „cifrovali“ po husľových strunách aj bez toho, aby poznal noty. Rozhodovanie o tom, kto bude primášom rodinnej kapely, bolo jednoduché a rýchle. Bratia aj otec sa zhodli na tom, že malý Julko je tým vyvoleným. Potom nasledoval kolotoč neustálych akcií. Skupina hrávala na svadbách, veseliciach alebo oslavách. Neraz sa stalo, že vystupovali aj trikrát do týždňa. „Keď sme začínali, boli sme takí malí fagani. Ledva nás bolo vidieť. Za cimbal sme si museli zastať na stoličku, inak by sme naň nedotiahli. Dokonca sa mi stalo, že ma postavili na stôl medzi svadobné torty a tak som vyhrával,“ spomína pán Július na svoje muzikantské začiatky.
Na požiarnikov nedá dopustiť
Kto by to bol povedal, že sa z muzikanta stane požiarnik? Keď mal Július osemnásť rokov, rozhodol sa vstúpiť do obecného dobrovoľného požiarníckeho zboru. Byť hasičom kedysi a dnes je podľa neho veľký rozdiel. „Keď som začínal ako požiarnik, neboli autá. Starú striekačku na ručný pohon ťahal za sebou pár koní. Neskôr to bolo lepšie. Mali sme Škodu 1203, čo bol veľký pokrok,“ rozpráva o ťažkom požiarnickom chlebíčku pán Július, ktorý veľakrát na vlastné oči videl, ako plamene pohltali majetky a ľudí obrali o strechu nad hlavou.
Zahrá aj s husľami za chrbtom
O tom, že ľudia, ktorí videli a počuli pána Júliusa hrať na husliach a titulovali ho majstrom, niet pochýb. Každý, komu predvedie svoju hru na husliach v štýle „husle za chrbtom“, musí uznať, že také čosi nedokáže hocikto. „Ja to neberiem ako raritu. Tak, ako hrám s husľami pod bradou, zahrám aj s husľami za chrbtom,“ povie muzikant a hneď nám tento zaujímavý spôsob hry aj predvedie. Nestačíme sa čudovať. Husle sa rozozvučia rezkou muzikou bez jediného falošného tónu. „Ľuďom sa to páči. Tak som si takýto nevšedný spôsob hry zaradil do svojho repertoáru. Chcel som naše vystúpenia oživiť,“ dodá Július, ktorého husle vyhrávali na svadbách všetkých jeho kamarátov a rovesníkov. Široko ďaleko nebolo podujatia, kam by ho nezavolali. Dokonca aj terajšiemu starostovi Teplého Vrchu vyhrával pred 25 rokmi na svadbe.
Choroba je neúprosná
„Hrať by som aj hral. Aj nedávno ma nahovorili na oslavu. Ale nevládzem už. Choroba ma zožiera,“ smutným hlasom povie majster huslí. Aj napriek tomu, že ruky by ešte chceli hrať, nohy prestávajú poslúchať. No obľúbené husličky nenechá tak skoro zapadnúť prachom. Občas si zapne rádio a spolu s ľudovým orchestrom si zvykne zanôtiť. Ani manželka s deťmi mu nedajú pokoja a zavše poprosia o peknú ľudovku. Pán Július ich pozná všetky. Dokonca aj dnes vie, kto má v dedine akú „srdcovečku“.