násťposchodového paneláka a nôti jednu za druhou. Viacerí mu zatlieskajú alebo ukážu, že je jednička. Nájdu sa však aj takí, ktorým pán Ján svojou hrou na harmonike strpčuje život. „Koľko ľudí, toľko chutí,“ povie s úsmevom harmonikár.
Harmonika mi prirástla k srdcu už ako päťročnému. Kúpil mi ju otec, vraj, aby som robil niečo užitočné. Tak som sa naučil hrať. Sám. Bez nôt, len podľa sluchu,“ hovorí pán Ján a už aj rozťahuje naskladanú harmoniku. Musíme uznať, že mu to naozaj ide. Susedky ho vraj zvyknú pochváliť, že má zlaté ručičky. No raz sa mu dostalo aj nemilej pochvaly, keď ho jedna pani obliala vodou. „Čože už mňa, ale harmoniku mi zamočila,“ posťažuje si muzikant a zatiahne clivú melódiu.
Harmonika je Jánovou vernou spoločníčkou. Keď na nej hrá, zabúda na svoju ťažkú chorobu. „Rakovina mi zožiera vnútro. Chodím na chemoterapiu. Nedávno mi tiež objavili nové metastázy. Čo už s takým životom. Teším sa s každého nového rána a zaspávam so strachom, čo bude na druhý deň,“ smutne dodá harmonikár, ktorý vyhrávaním z okna spestruje sídliskový život už takmer tridsať rokov.
„Viete, keď si hrám sám doma, nikto ma nepočuje. A ja chcem urobiť radosť aj druhým. Veľa ľudí ma povzbudzuje, a to ma teší,“ prehodí pomedzi vyhrávanie.
Cenu ľudského života si človek uvedomí práve vtedy, keď sa mu podlomí zdravie a vyhliadky na vyliečenie sú takmer mizivé. Aj pánovi Jánovi uštedril osud ranu v podobe krutého verdiktu lekárov. Nevzdáva sa však. „Tak veľmi chcem žiť a tešiť sa z vnúčika, ktorý sa mi prednedávnom narodil...,“ nedopovie, pretože prestávka v hraní bola príliš dlhá. Opäť sa vykloní z okna a spustí svoju obľúbenú.
