y. Málo rodín zostalo nepoznačených. Takmer v každej sa našiel aktívny príslušník odboja. Ak pri ňom stála šťastena, vrátil sa domov. Mnohí však zostali naveky pochovaní v neznámom svete, a ich deti a vnúčatá si za nich dnes len symbolicky zapália sviečky vo svojich oknách.
Boľkovce boli jednou z dedín, kde ku koncu vojny zastal front. Nemci sa tu usadili po domoch a ľudia žili v strachu. Keď sa blížil koniec vojny, napätie v dedine sa dalo krájať. Streľba sa ozývala čoraz častejšie, dokonca vyhasli nevinné životy.
Deň pred oslobodením mu zabili otca
Na posledné vojnové dni si s nami zaspomínal aj 70 – ročný Pavel Erdélyi z Boľkoviec. „Bol som deväťročný chlapčisko a na vojnové útrapy si pamätám, akoby to bolo dnes. Deň pred príchodom oslobodeneckých vojsk do našej dediny mi zastrelili otca. Keď Nemci utekali, brali so sebou všetko. Hydinu aj dobytok. Nám chceli z dvora vyviesť prasa. Otec im ho nechcel dať. Veď mal doma päť hladných krkov. Zastrelili ho pri bráne. Ani starší 17 – ročný brat sa už z vojny domov nevrátil. Nemci ho vzali ako branca a už sme viac o ňom nikdy nepočuli,“ spomína pán Pavel.
Ruiny pochovali susedovcov
U Albertovcov tiež prežili hrôzu a strach. „V našom dome sa usadili Nemci. Nemôžem však na nich povedať krivé slovo, pretože sa k nám správali úctivo. Možno aj preto, že sme boli slovenská rodina. S Maďarmi sa veľmi nemali v láske. Keď bolo počuť streľbu z boľkovskej hory, „Nemčúri“ zbadali, že je zle. Posledný Nemec sa ukryl vo veži rímsko – katolíckeho kostola. Keď utekal, zastrelili ho. U vtedajšieho starostu Bizeho, ktorý býval vedľa nás, bol na dvore voz s muníciou. Pri paľbe ho zasiahli. Bola to ohromná rana. Dom sa napoly zvalil, strecha spadla, dokonca aj z nášho domu len tak škridle lietali. V ruinách zvaleného domu zahynuli traja ľudia. Otec, matka a dcéra. Ja aj s mamkou sme sa utekali ukryť do domu oproti. Bežali sme bosí po sklenených črepinách a úlomkoch škridlí. Nohy sme si do krvi doráňali,“ spomína 74 – ročný Daniel Albert.
Pred Nemcami utekal na koni
Poriadnu bitku od Nemcov si vyslúžil dnes 76 – ročný Boľkovčan Jozef Deme. „Keď z dediny pobrali dobytok, šiel som s ním za nemeckým vojskom. Keď sme dorazili do Brezničky, stretol som jedného Rusa. Ten mi dal koňa a čo viac chýbalo pätnásťročnému chalanovi? Vyskočil som mu na chrbát a poďho domov. Nemci ma dolapili v Kalinove. Domlátili ma ako žito,“ hovorí pán Jozef, ktorý sa na smrť a utrpenie pozeral počas posledných dní vojny príliš často, pretože práve v ich dome bola zriadená vojenská nemocnica.