rom. Má 94 rokov a už takmer desať rokov je vdovcom. Jeho tvár už zďaleka nie je mladá, ale v očiach mu stále bliká šibalská iskra. „Ja som bol od detstva taký útly. Veď ma aj občas dievky prekárali, aký som ja chlap. Ale pri tanci a speve si ma nevedeli vynachváliť. Keď som oslavoval 90 rokov, pretancoval som takmer celú noc. Hostia sa už chceli rozpŕchnuť domov po polnoci, ale ja som ich zahriakol. Kamže by ste išli, ja som oslávenec, tu sa bude tancovať do rána. Vydržal som do tretej. Darmo, už nemám toľko sily, ako za mlada,“ hovorí ujček Arnold. Silu možno už nie, ale pamäť mu slúži výborne. Po večeroch zvykne spomínať na časy, keď v Utekáči pulzoval život.
V Utekáči bývala na prvého mája veľká paráda
„Vráťte sa na hlavnú a pri mostíku na kraji dediny zahnite doprava. Arnold bude doma, ešte je skoro na hríby,“ naviguje ma staršia pani. O chvíľu už klopem na dvere skromného, ale útulného stavania. Vonku prší, pri piecke je útulne. „Stávalo sa, že na prvého mája pršalo, ale to bolo zriedka. No dnes leje ako z krhly. U vás v meste sa už tiež prvý máj neoslavuje. V Utekáči bývala kedysi v tento deň veľká paráda. My, chlapi, sme sa vyobliekali do oblekov, ženy mali čierne sukne a biele blúzky, hrala dychová hudba a tradične sme pochodovali do Kokavy. Tam sme sa stretli so sklármi zo Zlatna. Raz sme cestou natrafili aj na majiteľa píly. Viezol sa na parádnom koči a nechcel sa vyhnúť sprievodu. To veru nemal robiť. Takmer skončil v potoku. Nuž a po sprievode sme sa roztrúsili po krčmách,“ spomína ujo Arnold. Oslavy prvého mája už dávno v Utekáči skončili, ale ľudia ako ujko Arnold na ne spomínajú s úsmevom na tvári.
Nostalgické spomienky
Tak ako prvomájové sprievody boli v Utekáči populárne aj majálesy. „Neboli pod strechou, ale pod holým nebom. Ženy sa predbiehali v pečení, ihrisko sme vyzdobili mladými brezičkami a nechýbala ani hudba. Cez leto sa v prírode hrali aj divadelné predstavenia a robili sa tanečné zábavy na „kolieskách“. Aj neďaleko môjho domu bolo jedno také koliesko. Jáj, čo sme sa tam vytancovali. Nechýbal na nich ani „šenkír“. Chlapi pili pivo, ženy a deti sa napchávali cukríkmi. Škoda, že to všetko pominulo. Keď pred rokmi vyhasla sklárska pec, odišla s ňou aj radosť z dediny. Ja som v sklárni odpracoval 45 rokov, môj otec bol hutmajster, mal som sa od koho priučiť,“ povie staručký sklár a zrak uprie na dlane. Spomína na mozole tunajších sklárov alebo na pracovný deň v hute. Začínal o pol šiestej ráno a končil večer. „Po ôsmej sme mávali „frištik“. Z domu si každý doniesol, čo mal a keď si poživeň zabudol, doniesli mu z domu. Chlebík, podplameník, praženicu alebo hríby. Po zabíjačke boli aj škvarky a slaninka. Sklári guličkári museli mať dobrú stravu, aby nedostali z roboty suchoty.“
Piga bola nebezpečná hra
V piecke praská oheň. Pán Arnold je skvelý rozprávač. Akási chodiaca kronika. Rodičia ho vychovali k striedmosti. Sklárske rodiny neboli bohaté. Aj keď pri dome mali hydinu, v chlieve ošípanú, ba aj kravu, nebolo na rozhadzovanie. Kto sa lepšie obracal, mal okrem kúska poľa aj takzvaný tálik, kde si väčšinou sadili zemiaky a fazuľu. „Na jeseň sme tlačili do suda kapustu, tá nesmela chýbať v žiadnej rodine. Chutila dospelým aj deťom. Pamätám si, ako som ju vyjedal zo suda. Tak ako kapustu sme mali ako chlapci obľúbené tri či štyri hry. Hrávali sme guličky. Spravili sme si jamku a kto hodil guľku najbližšie k jamke, začínal hru. Guľky boli z hliny a mali pekné farby. No tí šikovnejší si ich doma vyrobili sami. Za takéto falošné guľky boli neraz medzi nami škriepky. Keď sme boli väčší, hrávali sme pigu. Piga bola krátke drevo, ktoré sme na oboch stranách zastrúhali do špicu. Potrebovali sme aj palicu, ktorú sme volali čabak. Do zeme bolo potrebné vyznačiť kruh, čiže grajz. Potom sme sa rozdelili na dve skupiny. Prvá skupina sa postavila do kruhu a v ruke mala pigu a čabak. Druhá skupina boli „cigáni“ a tí museli ostrú palicu – pigu chytať. Postup bol taký, že pigu sme položili do kruhu a druhou palicou sme udreli po jej konci. Piga vyletela do „ľuftu“ a znovu ju bolo potrebné čabakom odraziť. Ak sa „cigáňovi“ podarilo letiacu pigu chytiť, vymenili sme si úlohy. Veľakrát sme prišli domov s hrčami na hlavách. Bola to veľmi nebezpečná hra. Futbal bol bezpečnejší,“ zasmeje sa bývalý sklár.
Voľakedy bolo veselšie
Aj terajšie deti v Utekáči sú živé a hravé. Tak ako ich otcovia a starí otcovia. No zvyky, ktoré sa tu roky tradovali, pomaly vymierajú. „Je to aj tým, že naširoko-ďaleko niet žiadnych pracovných príležitostí. Ani naša generácia nemala na ružiach ustlané, ale teraz je to podľa mňa ešte horšie. Ja keď som bol bez peňazí, v lete som zašiel do hory nazbierať hríby. Tých bolo v okolitých horách dosť. Bukovce, janíky, václavky, kozáky, kuriatka, no vo veľkom sme chodili aj na maliny a iné lesné plody. No a tí odvážnejší chodili aj pytliačiť. No nebolo to zo zábavy, ale preto, aby bolo čo do hrnca. Utekáčania chodili na „škrek“. Vopred si vyhliadli miesto, najlepšie strom, na ktorý sa zlietali vtáky, potom si na ňom zmajstrovali búdu. Prístrešok natreli lepidlom a pomocou špeciálnej píšťalky vábili väčšie vtáky. Keď prileteli, prilepili sa o strom a skončili v hrnci. Na „škrek“ sa v Utekáči prestalo chodiť v štyridsiatych rokoch,“ objasňuje ujček. Pri jeho rozprávaní čas ubieha rýchlo. Človek pookreje, pristaví sa a porozmýšľa. A odrazu má pocit, že ľudia voľakedy žili veselšie ako dnes.
