PEŤOV. Časy, keď sa obrovské koleso mlynu v Peťove (okres Veľký Krtíš) krútilo už dávno pominuli. Zhrdzavené skrutky turbíny už stoja vyše polstoročie. Strechu zobral vietor a o ostatné sa postaral čas. Historická budova chátra a 84–ročný mlynár Alexander Dräxler sa bojí, že keď sa raz pominie, mlyn prestane existovať.
Mlynárčina je drina
Pán Alexander si právom hovorí mlynár. Biele remeslo má v krvi. Jeho otec aj starý otec mleli múku a ich meno bolo známe široko – ďaleko.
„Náš vodný mlyn bol postavený už v roku 1815. Neskôr, v roku 1905, ho zväčšili a o 23 rokov opäť pristavovali. Ľudia si sem svoje obilie vozili ešte za čias Rakúsko – Uhorska. Keď bol mlynárom môj otec, patrili sme do maďarského štátu,“ priblížil staručký mlynár.
Pri spomienkach na veselé časy, ktoré zažil ako mlynársky učeň, sa ešte aj dnes schuti zasmeje.
„Dnes je dvor pustý. Žijem tu sám. Ale voľakedy sa tu žilo. Tri rodiny sme bývali na jednom dvore. A kde je veľa ľudí, tam sa kadečo navystrája. Ale robiť sa vždy muselo. Mlynárčina bola poriadna drina. Mlelo sa dvadsaťštyri hodín denne. Bez prestávky,“ spomínal starký. Nezabudne dodať, že za zlatých mlynárskych čias sa denne zomlelo obilie aj z troch vagónov.
Keď v krajine zúrila vojna, mlyn si pre seba vyárendovalo vojsko. Spočiatku mlel múku pre Nemcov a keď prišli Rusi, namlel aj pre nich. Až v roku 1950 mlynská turbína naveky stíchla. Budovu prevzalo družstvo, ktoré si z mlyna urobilo sklad a šrotovník.
Technické unikáty
Aj napriek ôsmim krížikom na chrbte sa deduško Alexander ešte občas vyštverá po strmých drevených schodoch na poschodie obrovského mlynu. Zošúverenými rukami pohladí každý technický zázrak, ktorý sa tu nachádza.
Pomedzi zaprášené filtre, siahajúce od podlahy až k stropu, si pavúky natiahli svoje siete. Do mohutných šrotovníkov sa ani po vyše päťdesiatich rokoch nepustila hrdza.
„Darmo je, mlyn bol v čase svojej slávy jedným z najmodernejších. Šablóna bola prevzatá z nitrianskeho mlynu. Náš bol jeho kópiou,“ vysvetlil dôchodca a ukazuje, kde sa mlela hladká múka a kde gríska.
Ukazovákom prejde po kovovej ceduli, kde je vyrytý rok 1889. Práve vtedy boli niektoré stroje vyrobené.
„Mlynské koleso by ste tu už nenašli. V roku 1928 ho nahradila moderná turbína,“ podotkol mlynár.
Na otázku, prečo sa rozhodli klasický symbol každého mlyna vymeniť za „fučiaci“ stroj, má rýchlu odpoveď. „Prišlo sucho. Voda ustúpila a tak sa nemalo koleso do čoho oprieť,“ pohotovo ozrejmil a dodal, že po namontovaní turbíny voda pri mlyne opäť stúpla.
Vtom sa dedo Alexander naraz otočil a preskočil hlbokú jamu. „Tu bolo kedysi miesto hanby,“ zakričal a s potmehútskym úsmevom ukázal na drevenú zárubňu.
„Voľakedy bol vchod do mlyna práve tu. Ak sa náhodou nejaký fičúr rozhodol odniesť z mlyna vrecko múky, ktoré mu nepatrilo, priklincovali mu sem jeho vlasy."
Mlynárske remeslo si ľudia vážili
Mlynár bol v dedine vždy autoritou. Ľudia si ho vážili a neraz bol sudcom medzi dvoma sváriacimi sa stranami.
Aj rodina Dräxlerovcov patrila medzi vážené. Do mlyna si ľudia chodili nielen po svoje vrecká s múkou, ale veľakrát aj po dobrú radu.
„Okrem toho, že sme boli odborníci na múku, sme boli predovšetkým ľudia,“ dodal posledný mlynár, ktorému osud mlyna v Peťove nedá spokojne spávať.
„Naveky žiť nebudem. Pred troma rokmi ma neminula operácia srdca. S pribúdajúcimi rokmi už vláda odchádza. Bojím sa, že môj mlyn sa zvalí a historické stroje skončia kdesi na šrotovisku. Bohužiaľ, nedokážem to zmeniť. Peňazí na rekonštrukciu nemám a dobrodincov je dnes málo,“ poťažkal si staručký mlynár, ktorý vždy vďačne sprevádzal zvedavcov po kedysi slávnom mlyne.
