V jednej izbe bývali devätnásti!

Vasiľ Bartoš: Viete si predstaviť, že keď sa jeden umýval, ostatní museli čakať vonku? V zime to bola hotová katastrofa.

u nad hlavou a keď sa im konečne podarilo nájsť si provizórne bývanie, hrozí im, že sa opäť ocitnú na ulici. Mladá matka je nešťastná, pretože si nevie predstaviť, ako dokáže prežiť s maličkými deťmi pod holým nebom.
Zo schátralého staveniska museli odísť
Nie je tomu tak dávno, čo sa mladí manželia zabývali v schátralej budove v Parnom Mlyne. Aj keď bývanie nebolo žiadnym prepychom, dôležitá bola strecha nad hlavou. „Pokiaľ má človek istotu, že má kam skloniť hlavu pred nečasom, necíti sa bezradný. Aj my sme boli spokojní, pokiaľ sme mali kde bývať. Keď nám však majiteľ stavby oznámil, aby sme odtiaľ odišli, pretože on má s budovou svoje plány, odrazu sme nevedeli, kam sa podieť. S maličkými deťmi sa nedá prespávať ani na ulici, ani v hore,“ začína svoje rozprávanie Denisa, ktorá okrem svojich piatich detí vychováva ďalšie dve. „Jedenásťročného Erika mi zverili do opatery po smrti jeho matky, ktorá bola mojou tetou. Chudera, mala astmu. Zadusilo ju. Šesťročná Klaudia je dcérou mojej sestry. Tá je vo výkone trestu, ale už čoskoro sa vráti,“ hovorí mladá žena, ktorej najviac na srdci leží osud jej ročných dvojičiek Marianky a Vasiľka, ktorý má pruh a čaká ho operácia.
V Lehôtke našli útočisko
„Keď sme už boli v situácii, že budeme musieť spávať naozaj pod holým nebom, pomohol nám môj brat z Lehôtky,“ pridá sa do rozhovoru hlava rodiny. Bývanie s príbuznými však nebola pre Bartošovcov žiadna výhra. V jednej miestnosti žili devätnásti. O posteľ sa každý večer zvádzal doslova boj. „Vyriešili sme to tak, že spať v posteli mohli len najmenšie deti. My ostatní, sme políhali po zemi. Keď sme sa chceli poumývať, museli ostatní vyjsť von a čakať. Viete si to predstaviť v zime?“ spytuje sa Vasiľ, ktorý sa spolu so svojou rodinou rozhodol od svojho brata odísť. Nie preto, že by spolu dobre nevychádzali, ale jednoducho priestor na bývanie nedovoľoval, aby toľkí žili v jednej izbe. Keďže ľudí z Parného Mlyna už poznali, rozhodli sa vrátiť späť.
Bez vody a elektriny
Bartošovci sú skromní. Žijú v jednej miestnosti, ktorú sa Denisa snaží udržiavať v čistote. „Mám malé deti. Nemôžem ich nechať v špine,“ hovorí. Z každého kúta cerí bieda zuby ale je tu niečo, čo je pre mladú rodinu najdôležitejšie. Štyri múry a strecha nad hlavou. Už dávno zabudli, aké je to večer ťuknúť do vypínača a rozsvieti sa žiarovka. Svietia si len sviečkami. „Najhoršie je to v noci, keď musím vstávať k mojim dvojičkám. Prebaľujem a kŕmim ich pri sviečke. Vodu si nosíme z neďalekej studne. Prevarím ju a nalejem do termosky,“ povie Denisa a ukáže na baterku z auta, o ktorú je pripevnený dlhý kábel. Je to jediný zdroj energie v ich príbytku. Ružové to nie je ani s peniazmi. Vasiľ je už osem rokov invalidným dôchodcom a Denisa je na materskej. Aby dokázali uživiť sedem hladných krkov, majú sa čo obracať. „Zbieram kovový šrot. Tak si aspoň privyrobím,“ povie Vasiľ, ktorý zakúsil aké je to žiť v meste a nevedieť si vyplatiť inkaso. „Istý čas sme žili aj na Rúbanisku II. Žiaľ, 7 800 – korunové inkaso nebolo z čoho platiť. Preto sme tam nemohli zostať bývať,“ ťažká si hlava rodiny. „Ak by sa nám však podarilo nájsť si bývanie za päť tisíciek mesačne, boli by sme veľmi šťastní,“ dodá. Život však nie je len o snívaní a želaniach. Nie každý však svoje sny dokáže uskutočniť bez pomoci iných. Bartošovci sa tiež nádejajú, že sa nájdu dobrí ľudia, ktorí pred nešťastím iných nezatvárajú oči.