Článok pokračuje pod video reklamou
Nebýva totiž zvykom, aby si niekto vo dvore domu choval diviaka. V tom čase bola diviačica Dinka ešte malá a správala sa ako malé hravé šteniatko. Stala sa miláčikom rodiny a raritou dediny. Domáci pán s ňou neraz zavítal do miestnej krčmy. Dinka ho poslušne čakala pri stole a návštevníci krčmy jej s úsmevom lievali pod stôl pivo. „Chutilo jej, potvore,“ zasmeje sa pani Anna Dobrocká, ktorej presne v prvý jarný deň, 21. marca, pribudol na chrbte siedmy krížik. „Dinku už nemáme. Museli sme ju zabiť, pretože vyrástla a začala byť agresívna. Vážila vyše metráka a pomaly sme sa jej začínali báť. Darmo je. Diviak patrí do hory a nie na dvor,“ povie gazdiná, ktorej je ešte i dnes za netypickou domácou spoločníčkou veľmi smutno.
