artošovci. Zimu prežili v schátralej budove bývalej Základnej školy v Lovinobani bez elektriny a vody. Pomôcť sa im snažila aj obec. Na podnet Jána Fančiho, starostu obce, sa obyvatelia dediny zapojili do verejnej zbierky a snažili sa postihnutým rodinám pomôcť zmierniť ich nešťastie. Najväčšie prekvapenie však príde onedlho. Vláda vyčlenila 900-tisíc korún na zakúpenie štyroch kompletne vybavených unimobuniek. Pre chudobné rodiny tak svitla nádej na nový začiatok.
Ľudia si majú pomáhať
Obecný úrad bol prvou zastávkou, kam prišli Bartošovci s prosbou o pomoc. Po dvoch dňoch bezcieľneho potulovania a spávania pod holým nebom sa nádejali, že im „otec“ dediny pomôže. „Usporiadali sme verejnú zbierku. Ľudia podonášali šatstvo, obuv, kuchynské riady, periny, matrace, múku, cukor a mnoho ďalších vecí, ktorými sa snažili postihnutým rodinám pomôcť. Keď sme všetko sústredili, bolo toho za dve vlečky,“ informoval Ján Fanči, starosta obce, ktorý sa postaral o náhradné ubytovanie pre tieto rodiny. Nasťahovali sa do budovy bývalej základnej školy. Aj keď to bolo len provizórne riešenie, strecha nad hlavou pred nastávajúcou zimou znamenala pre zúfalé rodiny veľmi veľa. „V obci máme z 2100 obyvateľov 308 Rómov. Väčšinou sú nezamestnaní a 87 z nich si privyrába v rámci aktivačných prác. Požiarom postihnuté rodiny preto nemali žiadnu šancu vyriešiť svoju neľahkú situáciu bez pomoci iných. Dopravenie štyroch nových unimobuniek z Bardejova je otázkou niekoľkých dní. Na základe žiadosti nám pomohli z Úradu vlády SR, konkrétne úrad splnomocnenkyne vlády pre rómsku komunitu p. Kláry Orgovánovej. Obec by si nemohla dovoliť zaplatiť 900-tisíc korún za tieto bunky, ktoré budú vybavené sporákom, prietokovým ohrievačom a chemickým WC. Rovnako musia byť napojené na vodu a elektriku,“ hovorí starosta.
Bartošovci nechcú zostať
v Lovinobani
Návšteva u Bartošovcov bola dramatická. Kristína spolu so svojou nevestou, rovnako Kristínou, veľmi nerada spomína na udalosti spred pol roka. „Zhorelo nám všetko. Zariadenie, odev, doklady. Stali sa z nás žobráci. Navyše bola zima a my sme nemali kam hlavu skloniť. Nikto z dediny nás neprichýlil. Vraj nás tu nechcú,“ sťažujú sa obidve ženy. Po krátkej odmlke však dodajú: „Ale áno, pomohli nám. Niečo priviezli. Potrebovali sme aj peniaze a dali nám len dvetisíc korún. Aj to nie naraz. Z toho sa nedá ani najesť,“ dodá Kristína a nevesta jej pritakáva. Vtedy sa do rozhovoru zamieša aj Anna Berkyová, Kristínina mama. „Bože, keď som sa dozvedela, čo sa stalo, veľmi som sa preľakla. Ale čo by som im ja stará pomohla? Veď sama nemám na rozhadzovanie,“ bedáka a začne spomínať na zimu, ktorá bola jednou z najhorších. Kristína sa tiež nezabudne posťažovať, ako sa im ťažko žije bez elektriky a vody. „Svietime len sviečkami. Keď ich nemáme, tak sme po tme. Vodu sme si museli chodiť naberať zo studne pri kostole. Ľudia nás okrikovali, že tam nemáme čo hľadať. Tak sme si začali roztápať sneh. V tom sme sa umývali, varili, ba aj pili. Ak sme si nechceli variť na kovovej platni, položenej na starých tehlách, museli sme si zohnať kachle. Jedny sme si priniesli zo šrotu,“ hovorí Kristína, ktorá by spolu so svojou rodinou išla bývať najradšej do Lučenca. „Každý týždeň chodím na Rúbanisko. Ak nám tie sľúbené unimobunky naozaj dajú, tak nech ich postavia v Lučenci. Tam sa nám bude ľahšie žiť. Privyrobíme si zberom šrotu,“ povie Kristína, pričom jej nevesta dodá, že práve do okresného mesta chodí s deťmi ku lekárke a tiež by ich najradšej dala do jednej z lučenských škôl. To sa však nepáči Anne. „Kam by ste chodili? Nemajte veľké oči. V cudzom svete vás neprijmú. Bude sa vám ťažšie žiť,“ zalamuje ruky. Svoju dcéru aj s rodinou by mala najradšej blízko seba v rodnej dedine. Práve vtedy sa mi natíska otázka, čo je pre rodinu Bartošovcov v tejto chvíli najdôležitejšie. Nová unimobunka, alebo túžba žiť v inom meste?
