HRUŠOV. Hádam niet v Hrušove človeka, ktorý by nepoznal Antona Bendíka. Usmiaty, vždy veselý 74 - ročný heligonkár, sa hrou na svoju staručkú harmoniku preslávil na Slovensku aj v zahraničí. Akú si rozkážete, takú vám zahrá a zanôti.
Nevadí, že s rokmi pomaly vláda odchodí. Jeho prsty cifrujú po gombíkoch 115 - ročnej heligónky ako za mladi. No a keď muzikant spustí tú svoju „Horička, hora, zelená hora....,“ svojou rezkou melódiou nakazí každého.
Na desiatich gombíkoch zahrá všetko
Je to už dávno, čo otec kúpil malému Tonkovi prvú harmoniku. Chcel ňou spraviť radosť svojmu chorému synčekovi. A napokon, čo iné ako harmoniku môže darovať svojmu dieťaťu heligonkár?
Tonkovi sa malá „jednoradovka“ s desiatimi gombíčkami a dvoma kontričkami veľmi zapáčila. Spolu s otcom sa popasoval s prvými akordami. Nebolo mu treba žiadne noty. Muziku mal v krvi.
Mamka ho po večeroch učila ľudové piesne a chlapča drobnými prštekmi stláčalo gombíky a rozťahovalo harmoniku. Od tých čias zostal Anton verný malej harmonike s desiatimi gombíkami.
„Veľakrát, keď idem niekde vystupovať, si ma zvyknú kamaráti doberať. Vraj, Tóno, nehanbíš sa vyhrávať na takej miniatúre? No keď začnem hrať, len sa čudujú, koľko pesničiek dokážem nájsť v desiatich gombíkoch,“ zasmeje sa heligonkár.
Kadečo sa prihodilo
Dobrí muzikanti boli vždy na veseliciach či oslavách vítaní. Ak mala byť svadba poriadna, nesmela na nej chýbať rezká ľudová muzika. Všetky tie folklórne slávnosti a zábavy, ktoré pán Anton pochodil so svojou harmonikou, už hádam nikto neporáta.
„Veruže som nikdy neobišiel Východnú alebo Podpolianske slávnosti. Ani na Hontianskej paráde som nesmel chýbať. Tých osláv, čo som pochodil po celom Slovensku, bolo nespočetne veľa,“ spomína muzikant, ktorý ani dnes neodmietne pozvanie na kultúrne podujatie. Teší sa, keď môže svojimi pesničkami a hrou na harmonike navodiť dobrú náladu.
Anton Bendík z Hrušova. (zdroj: Marcela Ballová)Na muzikantských potulkách sa vždy niečo pritrafí. Píšu sa príbehy, ktorých autorom je sám život. Aj pán Anton ich má niekoľko. Veľakrát si na svoje zážitky spred rokov spomína s úsmevom na tvári.
„Je to už päť rokov, čo som sa vybral hrať do Východnej. Pred vystúpením bol program v miestnom kostole. Zašiel som sa tam pozrieť. Keď som vchádzal do kostola, nedalo mi nevšimnúť si psíka, ktorý bol uviazaný o kľučku na dverách. Bol maličký, tak som ho len prekročil. Program sa skončil a mne sa pri východe z kostola stala veľmi nepríjemná vec. Ten malý psík sa mi priplietol popod nohy a šnúrou, na ktorej bol uviazaný, omotal moje členky. Nestihol som sa ani obzrieť a už som ležal na schodoch. Taký som sa doudieral. V duchu som sa zlostil, že čo je to za človeka, čo si psa dobreže o oltár nepriviazal. Ešteže som mal neďaleko známych. Tí ma polepili leukoplastom. Doma sa všetci čudovali, že čo som vystrájal, keď som prišiel dobitý ako hruška,“ spomína optimizmom sršiaci starký.
Rovnako vystúpenie heligonkárov v Brezne, ktoré sa konalo pred štyrmi rokmi, nemalo pre pána Antona šťastný koniec. Kamarát sa mu ponúkol, že ho odvezie z vystúpenia do Zvolena k dcére.
„Zistil som, že som si voľakde zabudol sveter. Mal som ho rád. Bol to vianočný darček. Preto som pátral, kde by som ho nechal. Potešil som sa, keď mi oznámili, že sa našiel. Vybral som sa teda do Brezna, aby som si ho vyzdvihol. Cesta však nedopadla najlepšie. V noci primŕzalo a na chodníku bol snehový poprašok. Spadol som a zlomil som si ruku v pleci. Dodnes ju mám slabšiu a veľakrát si spomeniem na svoj sveter, keď ma začne pobolievať,“ dodá muzikant a zvrtne reč aj na veselšie príhody.
Nie je to tak dávno, ako bol známy helingonkár rozveseliť ľudí na Myjave. Práve cestou domov si spomenul na svoju známu Jadranku Handlovskú.
„Spoznali sme sa na Výstave Agrokomplex v Nitre. Spolu sme vystupovali. Dokonca sme si potykali. Keď som šiel okolo jej motorestu, poprosil som autobusára, aby mi zastavil. Veľmi som bol zvedavý, ako sa jej darí. Mal som šťastie. Našiel som ju tam. Bola milo prekvapená. Porozprávali sme sa a keď pozrela na moju tašku, len sa spýtala: „Tonko, máš kroj aj harmoniku?“ Keď som prikývol hlavou, hneď ma zavolala so sebou na vystúpenie do Trnavy. Veľmi sa mi tam páčilo a obecenstvo tiež ocenilo moju hru na harmoniku,“ rozpráva Anton, ktorý na svojej jednoradovke hráva zásadne v kroji. A je naozaj parádny.
Biela košeľa s precíznou výšivkou na prsiach a rukávoch je ozdobou hrušovského kroja. No najmilšia košieľôčka je pre Antona tá, ktorú mu podarovala jeho milovaná manželka pred päťdesiatimi dvoma rokmi.
„V Hrušove bolo tradíciou, že nevesta si na svadbu prichystala pre svojho milého vlastnoručne vyšívanú košeľu,“ povie a stratí sa v izbe. Vzápätí priniesie nádhernú košeľu, ktorá je i napriek vyše polstoročiu ako nová. Nežne ju pohladí zrobenými rukami a v očiach sa mu zaleskne slza.
„Už sedem rokov som vdovcom. Ženská ruka v dome chýba. Všetko bolo iné, keď sme tu boli dvaja,“ smutne si povzdychne pri spomienke na svoju nebohú manželku.
Znamenie zhora
Pred dvoma rokmi sa vychýrenému heligonkárovi prihodila udalosť, ktorá mu ešte i dnes nedá poriadne spávať.
„Keď som sa narodil v roku 1931, dal postaviť môj otec pred dom kríž. Práve do neho udrel blesk. Stromčeku, ktorý rástol tesne v jeho blízkosti, sa nič nestalo. Aj kríž zostal na svojom mieste, akurát podobizeň Pána Krista ležala spadnutá na zemi a klince boli akoby vytiahnuté ľudskou rukou. Veľakrát som mal nutkanie ísť sa opýtať pána farára, čo za znamenie to mohlo byť,“ hovorí pán Anton, ktorý si predsavzal, že dá vyhotoviť nový kríž. Nie však drevený, ale kamenný.
„Bojím sa, aby sa táto udalosť nezopakovala. Kríž dám preto urobiť z kameňa, aby tu zostal naveky, zachovaný aj pre ďalšie generácie,“ zakončil muzikant.
