u obrnou. Aj dnes, už ako šesťdesiatpäťročná, si živo spomína, ako jej mamička hovorievala: „Keď si sa narodila, bola si ako handrová bábika. Nedokázala si pohnúť rúčkami, ani nôžkami. Len očká ti svietili. Nikdy som ani na chvíľu nezapochybovala, že tvoja vôľa žiť je silná,“ spomína s odstupom času invalidná dôchodkyňa.
V osemnástich si aj zatancovala
Pani Barbore osud nenadelil do vienka celoživotné útrapy na vozíčku. Ako jednej z mála postihnutých mozgovou obrnou, jej bolo dopriate naučiť sa chodiť. Napriek tomu, že kroky mala občas neisté a z rúk sa sem - tam niečo vyšmyklo, predsa to bol iný život. „Z mamičkinho rozprávania viem, že som sa nedokázala pohnúť šesť mesiacov po narodení. Zrazu sa však stalo niečo ako malý zázrak. Začala som pomaly hýbať hornými aj dolnými končatinami. Ako štvorročnej mi na nohy dali železné konštrukcie, pomocou ktorých som dokázala chodiť. O tri roky ma prvýkrát operovali v Košiciach. Po tejto operácii som sa dokázala sama postaviť a dokonca bez akejkoľvek pomoci aj chodiť,“ zaspomína si pani Barbora na svoje detstvo prežité v Rimavskej Seči. „Nikdy som sa neľutovala. Keď som mala bolesti, zaťala som zuby a povedala som si: Dievča, ty to dokážeš!“ povie, pričom nezabudne dodať, že vo svojich osemnástich rokoch si už veru aj zatancovala, dokonca hrávala v miestnom divadle.
Doopatrovala svoju mamičku
Obrúčku na prst si Barbora navliekala ako dvadsaťdeväťročná. O dva roky neskôr porodila zdravé dievčatko. „Keď sa ma niekto opýtal, či nemám strach, že sa mi narodí postihnuté dieťa, odpovedala som, že nie. Počas tehotenstva som sa ani raz nepristihla pri tom, ako rozmýšľam nad zdravím svojho dieťaťa. Verila som a cítila, že môjmu dievčatku sa nič nemôže stať,“ hovorí šťastná matka, ktorej modlitby boli kdesi tam hore určite vypočuté. Z manželského šťastia sa pani Barbora dlho netešila a predsa ju to nezlomilo. Celých tridsaťsedem rokov pracovala ako účtovníčka v Jednote. „Mala som prácu, spravila som si vodičák, skrátka, žili sme si s dcérkou slušne. Ako však rôčky pribúdali, nohy a ruky opäť pomaly prestávali poslúchať. Neznesiteľné bolesti, ktoré neutíchajú ani po užití tabletiek, už pani Barbora dobre pozná. Nikdy sa však nikomu nesťažovala. „Nechcela som pred nikým nariekať, aby ma ľutovali. Rovnako som chcela byť silná kvôli svojej dcérke. Veď mala len mňa,“ hovorí životným optimizmom prekypujúca dôchodkyňa. V čase, keď si opäť musela sadnúť na invalidný vozíček, neváhala doopatrovať svoju 84 - ročnú mamičku, ktorá už ležala na smrteľnej posteli. „Bola v nemocnici a lekári mi povedali, že už dlho nepobudne na tomto svete. V tú chvíľu som bola pevne rozhodnutá doopatrovať ju. To, že som na invalidnom vozíku, mi vôbec neprekážalo. Kým mamička vládala, bola mi oporou. V jej posledných chvíľach som chcela byť pri nej a držať ju za ruku,“ povie so slzami v očiach.
Napriek veku a postihnutiu stále pracuje
Už štyri roky je pani Barbora odkázaná pohybovať sa len na invalidnom vozíku. „Mám svoju asistentku. Pomáha mi pri rannej hygiene, obliekaní, varení a občas aj poupratovať,“ povie energická ženička, ktorá si na poriadok vo svojom byte vždy potrpela. Navariť kávu pre návštevu si však ukladá za svoju povinnosť. Čo jej zdravotný stav dovolí, najradšej urobí sama. „To aby som celkom nevyšla z cviku,“ dodá s úsmevom a zvrtne reč na politikárčenie. Je tomu len pár mesiacov, čo sa stretla s poslancom, ktorého postihol podobný osud. „Pán Bódi je na vozíčku rovnako ako ja. Stretnutie s ním bolo pre mňa veľkou životnou výzvou. Na vlastné oči som sa presvedčila, že aj postihnutý človek môže niečo dokázať,“ hovorí s nadšením dôchodkyňa, ktorá má každý deň plné ruky práce. Okrem toho, že je hospodárkou miestnej organizácie jednej z politických strán, je aj tajomníčkou Okresného centra Slovenského zväzu postihnutých v Rimavskej Sobote. „Denne sa stretávam s vozíčkármi, ale aj zdravými ľuďmi, ktorí mi veľmi pomohli. Ak sa mi niekto začne sťažovať, že ho niečo bolí, hneď ho odbijem slovami: Pozri sa na mňa! Čo už ja môžem potom povedať?“ hovorí pani Barbora. Na otázku, ako vyzerá jej bežný deň stručne odpovie: „Ako život obyčajnej dôchodkyne. Teším sa, keď je vonku pekné počasie a ja sa môžem vybrať do mesta. Najradšej chodím do Kauflandu. Je tam bezbariérový prístup a ja sa dokážem celé hodiny voziť pomedzi regály s tovarom. Je to pre mňa menší výlet. Ak si idem nakúpiť do obchodu, do ktorého sa so svojim vozíkom nedostanem, poprosím predavačku, aby mi nákup vyniesla priamo pred obchod. Zatiaľ som sa vždy stretla s ochotou a pochopením,“ porozpráva mi pani Barbora o svojich cestách za nákupmi.
Žije plnohodnotným životom
Keďže dcéra pani Barbory už roky žije v Nemecku, musí sa invalidná dôchodkyňa spoľahnúť na pomoc svojej asistentky a priateľov, ktorých má veľmi veľa. „Nikdy som sa nezatvárala medzi štyri steny. Všetci sú u mňa vždy vítaní. Keď môžem, rada pomôžem a poradím. Viem, že dcérka by ma vzala kedykoľvek k sebe, ale môj domov je tu v Rimavskej Sobote. Mojou najvernejšou spoločníčkou je psík Lady,“ povie a o chvíľu jej už malá biela fenka sedí pri nohách s vodítkom v papuľke. „Takto ma volá na prechádzku,“ zasmeje sa pani domáca. Vtedy pochopím aj tajomstvo jej mladistvého vzhľadu. Je plná pozitívnej energie, ktorou dokáže doslova „nakaziť“ každého, kto sa ocitne v jej blízkosti. Svoje postihnutie nikdy nepovažovala za hendikep. Naučila sa s ním žiť a brať elektrický vozíček len ako nutný dopravný prostriedok. Nič na tom, že nohy sú zdeformované a ruky neposlúchajú. Túžba žiť plnohodnotným životom je obrovská a je živým príkladom toho, že pevná vôľa robí skutočne zázraky.