olár v Okresnom stavebnom podniku Lučenec. V r. 1980-85 bol kondičným trénerom reprezentácie ČSSR v parašutizme pri Zväzarme Boľkovce. V r. 1995-97 pôsobil ako vedúci tréner v centre Pro Body Fit Centrum v Lučenci. Od r. 1998 je na dôchodku, žije v Lučenci.
Pán Deman, mohli by ste nám v novinárskej skratke priblížiť kulturistické začiatky v Lučenci?
Kulturistiku v Lučenci začali ako prví propagovať bratia Miškeiovci. Od 23. januára 1965 sa začalo cvičiť v mojom vtedy ešte len rozostavanom dome. S pravidelným cvičením sme začínali pod holým nebom v tomto novom športe, ktorý bol vtedajším režimom považovaný za módny výstrelok Západu. V ťažkých začiatkoch bez poznatkov tréningových metód sa začalo cvičiť podľa získaných západných časopisov so svojpomocne vyrobeným náčiním. Mojím prvým partnerom bol priateľ Gabriel Kovács (neskoršie úspešný letecký modelár). Zlom k lepšiemu nastal 8. septembra 1970, keď bol oddiel kulturistiky prijatý do Telovýchovnej jednoty Textilné spojené závody Lučenec. Týmto sa stala kulturistika aj v Lučenci oficiálnym športom a cvičenci oddielu sa mohli zúčastňovať majstrovských súťaží v celom Československu. Náš oddiel kulturistiky vymenil od r. 1965 celkom päťkrát svoj názov. Od 1. januára 1999 konečný názov oddielu znie: Prvý kulturistický oddiel 1965 Lučenec.
Výraznejšie úspechy vašich aktivít sa dostavili už začiatkom 70-tych rokov minulého storočia ...
Úspechy sa môže dostaviť len tam, kde sú aj kvalitní športovci. Preto by som na tomto mieste chcel uviesť mená najúspešnejších kulturistov nášho oddielu: Dušan Hraško, Vladimír Vaculčiak, Pavel Jackuliak, Miroslav Čánik a zo žien Erika Gorelíková. V silovom trojboji to boli: Pavel Strhársky, Dušan Hraško a Mária Antalíková. Za najväčší úspech oddielu považujem okrem iného nomináciu Pavla Jackuliaka do reprezentácie ČSSR v r. 1981-82. V silovom trojboji je to slovenský rekord Pavla Strhárskeho výkonom 637,5 kg v kategórii do 90 kg v r. 1976. Ďalšou novinkou tých čias bolo, že náš oddiel kulturistiky dal ako prvý v ČSSR vyškoliť prvú ženu – rozhodkyňu v kulturistike a v silovom trojboji. V r. 1975 sa ňou stala pani Eva Demanová. Do r. 2005 usporiadal náš oddiel kulturistiky niekoľko významných i menších súťaží v rôznych kategóriách mužov, juniorov, dorastencov i žien. Spolu je to 20 súťaží, 21. súťaž sa bude konať v Lučenci 24. júna 2006 v tlaku na vodorovnej lavičke (muži i ženy) v telocvični ZŠ na Vajanského ulici.
Raritou lučenskej kulturistiky sú ženy ...
Od januára 1999 sa oddiel zameriava na ženskú kondičnú kulturistiku a ich posilňovanie. Aj z tohto dôvodu sme začali od r. 2000 organizovať pre ženy súťaž v tlaku na vodorovnej lavičke. Tento rok sa bude konať VII. ročník pre ženy a V. ročník pre mužov. V tejto disciplíne sú zatiaľ najúspešnejšie: Beáta Schullerová, Perla Tanóczkyová a Eva Korimová. Pre väčšiu propagáciu posilňovania a pomoc cvičenkám som napísal niekoľko brožúrok o posilňovaní pod názvom „Cvičte s nami“ s podtitulmi: celé telo, sedacie svaly, brušné svaly, dolné končatiny a málo známe cviky v kulturistickom športe.
Ako by ste charakterizovali vašu trénerskú a rozhodcovskú činnosť v tomto elegantnom športe?
Celkovo považujem svoju činnosť ako tréner a rozhodca za dobrú a pomerne úspešnú. Ako tréner som získal viacero ocenení od mesta Lučenec, kraja, Slovenska, ako aj ČSSR. Moji zverenci získali v rôznych kategóriách na súťažiach spolu 61 prvých miest a ďalšie výborné umiestnenia doma i v zahraničí. Ako rozhodca som rozhodoval viac ako 100 súťaží rôzneho významu tiež doma i v zahraničí. Spoločne s kolegom Pavlom Jackuliakom sme pravidelne pozývaní do Maďarska. Minulý rok sme boli v Salgótarjáne, kde sme obdržali čestné uznanie za rozhodcovskú činnosť.
V akom svetle vidíte budúcnosť lučenskej kulturistiky?
Tento krásny, ale namáhavý šport by potreboval viac uznania a pozornosti zo strany sponzorov, pretože bez financií sa žiadny šport nedá robiť kvalitne. Druhú stránku v neprospech cvičenia predstavuje nezáujem mladých ľudí, ktorí dávajú prednosť rôznym technickým vymoženostiam pred tvrdou drinou a namáhavým tréningom v posilovni. Ale ten, kto skúsil sám cvičiť a vydržal, nevie si tento šport vynachváliť a zároveň sa stal závislým od zdravého štýlu života. Na záver iba toľko: Ak sa nájdu nadšenci pre tento šport aj medzi mladými ľuďmi, tak to nemusí byť pre kulturistiku v Lučenci zlé. Uvidíme a pevne veríme, že sa to znova pohne tým správnym smerom.
Autor: František Mihály