Mám rada usmiatych ľudí. Evka sa často usmievala. Aj vtedy, keď som ja plakala. Obdivovala som jej energiu, chuť žiť a vnútornú silu. Rakovina jej rozožierala telo, no dušu nezlomila. Napriek ťažkej rane osudu sa nevzdávala. Hoci sa pozerala smrti do očí a bolelo ju celé telo, nenadávala na osud, usmievala sa a ďakovala za každý deň. S Evkou som sa zoznámila približne pred rokom a pol. Hľadala som grafika. Od prvého momentu mi bola veľmi sympatická. Príjemná, milá, rozumná, so skutočným talentom na zalamovanie novín. Za počítačom bola vynikajúca. Tešila som sa, že konečne sme našli profesionála do nášho tímu. Ale to, čo som chcela ja, nebolo pre toho tam hore podstatné. Rakovina pokročila. Evka musela opäť do nemocnice. Bojovala a ja som sa modlila, nech mi neodletí do neba.
Jej stav bol vážny, no nevzdávala sa. S rakovinou bojovala do poslednej chvíle. Hľadala východisko z ťažkého ochorenia, ktoré si nevyberá. Minulý týždeň svoj boj prehrala. Odišla si do neba, Evka! A ja ti píšem list do záhrobia. Vždy som k tebe cítila obdiv. Nebála si sa odhaliť svoje pocity, svoje vnútro. Keď som s tebou telefonovala naposledy, stihla si mi oznámiť, že je to vážne. Hoci ja som mala byť tá, ktorá ti povie pár povzbudivých slov, bolo to naopak. Tak ako veľa razy predtým. Do batoha pri každodennej bolesti si si pribaľovala odhodlanie, optimizmus, dobrú vôľu, no najmä sen. Sen, ktorého si sa do poslednej chvíle nemienila vzdať. Keď si sa v septembri minulého roka vrátila už neviem z koľkej chemoterapie a opäť sa tvoj stav zhoršil, povedala si mi: „Bolí to, prežívam sklamanie, ale nevzdám sa. Idem ďalej. Život je o viere, o tom, v čo veríme. Každý z nás dokáže neskutočne veľa, dokáže malé zázraky, pokiaľ tomu sám verí. Možno mi dlhé roky unikala podstata šťastia. Keď som po prvej operácii prišla domov, zaľahla som do postele. Odrazu sa mi všetko zdalo zbytočné, márne. Akoby mi s nádorom vyoperovali aj chuť do života. Zaliezla som pod perinu, mala som depresiu. Bola som plná apatie. Moje sny stroskotali. Blížili sa Vianoce a ja som bola klbkom zúfalstva a nešťastia. Moji najbližší stále nevedeli, čo mi vlastne je. Vedela som, že im to musím povedať, no nevedela som ako. Maminka umrela na leukémiu. Otca by moja choroba položila. Ani neviem, ako sa mi vrátila chuť do života. Nie som žiaden hrdina, to nech si nikto nemyslí. Len som si zrazu uvedomila, že nemôžem len tak ležať a civieť do stropu. Odrazu som chcela od života všetko a mala som strach, že si to všetko už nebudem stačiť vziať. Vstala som z postele a začala robiť prípravy na Vianoce. Chcela som, aby boli pre mojich najbližších najkrajšie, veď som nevedela, či nebudú posledné...“ Evka, tak veľmi by som ja, ale aj všetci tvoji blízki, potrebovali tvoju silu, aby sme v týchto ťažkých dňoch neciveli len do plafónu. Hoci je nebo plné anjelov a tak veľmi sme ťa potrebovali tu, na Zemi, prehrala si boj s chorobou. Odišla si do neba, ale kúsok z teba ostalo tu na Zemi. Žiješ v každom jednom z nás, čo sme ťa poznali a mali radi. Vravela si, že treba veriť na malé zázraky. Evka, ja chcem veriť tomu, že sa raz tam hore stretneme a možno odtiaľ napíšeme článok, že smrťou sa nič nekončí, len niečo nové začína.