Zmrzlinu si robili z ľadu zo Silickej ľadnice

Aj dnes, napriek pribúdajúcim rôčkom, si rád zaspomína na časy, keď za svojich mládeneckých čias objavoval tajomstvá, ukrývajúce sa hlboko v útrobách zeme Silickej planiny. „Už nevládzem tak, ako kedysi. Krížiky na chrbte pribúdajú, ale v hrudi stále bije srdce jaskyniara. Keby nohy poslúchali tak, ako by mali, určite by som sa ešte raz vybral pozrieť sa na miesta, kde som prežil svoju mladosť,“ rozhovorí sa pán Michal a vo svojich spomienkach sa prenesie pekných pár rôčkov dozadu, keď ho ako príslušníka vtedajšej verejnej bezpečnosti prevelili slúžiť do malebnej dedinky Silica. „Tu som sa spoznal s jaskyniarom Jánom Majkom, objaviteľom Domice. Práve pri ňom som pričuchol k jaskyniarstvu,“ povie zamyslene a do ruky vezme starý kovový skladací pohár. „Je to dar od Janka,“ pousmeje sa. Jaskyniarčiť kedysi a dnes, to je veru poriadny rozdiel. „Mojim mundúrom do jaskyne boli staré montérky alebo hrubé tepláky. Karbidka a lano tiež nesmeli chýbať. No a potom poďho! Okrem radosti z objavenia podzemných krás sme si neraz užili aj strachu. Veľakrát sa stalo, že karbidka v hĺbke začala blikať a jej plameň pohasínal. Hneď sme všetci vedeli, že to nie je dobrý znak,“ dodá a zasmeje sa nad vynálezom, ktorý si partia nadšencov vymyslela. „Od hasičov sme si požičali hadice. Z veľkého lievika starého gramofónu sme si spravili ventilátor a vháňali sme si vzduch do podzemia. To boli naše kyslíkové prístroje,“ hovorí s úsmevom. „Ani zmrzlinu z ľadu zo Silickej ľadnice neokúsil hocikto. Naša pani veliteľová nám ju veru robievala.“ Cenu života si pán Michal uvedomoval častokrát. Temné diery ukrývali okrem tajomstiev aj veľa rizika. Nepriechodné úzke chodby, padajúce skaly alebo nedostatok kyslíka mohli byť neraz osudnými. „Jaskyniarstvo, to je vášeň. Strhne to ako kartára karty. Usídli sa v celom tele a človek už potom na nič iné nemyslí,“ povie pán Michal a obráti sa na svojho kamaráta Ferka Radingera, ktorý sa tiež veľakrát ocitol v situáciách, kedy mu išlo o život. „Ešte aj dnes mi behá mráz po chrbte, keď som sa spustil do diery pri Jašteričnom jazere. Hasičský povraz bol šmykľavý. Ruky sa mi kĺzali a ostré kamene podo mnou neveštili nič dobré. Ale pud sebazáchovy bol silnejší. Zahryzol som sa z celej sily do lana a tak som sa podával vyššie,“ spomína staručký jaskyniar, ktorý sa môže pochváliť, že má svoju jaskyňu v Tuhári. O svojom objave mlčal celých 37 rokov. Až potom sa zdôveril svojmu kamarátovi Ferovi. „Keď sa jaskyniar o niečom takom dozvie, dlho neváha. Nasledovala prieskumná akcia v zostave ja a Nociar. Na druhý prieskum sme už prizvali aj pána Morháča, ktorý mal terén hlboko zapísaný vo svojej pamäti tak, ako vyzeral pred spomínanými tridsiatimi siedmimi rokmi. Podľa jeho inštrukcií sme bralo našli za pol hodinu. Už ho nebolo dobre vidieť, pretože stromy za tie roky zmohutneli. Hneď po prvej obhliadke jaskynných priestorov sme sa dohodli, že jaskyňu pomenujeme na počesť jej objaviteľa pána Morháča,“ povie Fero Radinger a oči pána Michala zažiaria. O tom, že hľadím na prírodného človeka, ktorý svoju vášeň nosí hlboko v srdci, niet pochýb. Aj keď čas ukrajuje z vlády, spomienky navždy zostávajú.