Na Eurosalaši Brest bačujú až traja bačovia

láštnu príchuť. Voňajú domovom a človečinou. Pod vrchom Brest na ceste medzi Breznom a Tisovcom vyrástol pred dvoma rokmi na zelenej lúke salaš. Hoci vonia novotou, štýlom pripomína tie zo starých filmov. „Bývam v Poprade a v tomto kraji som vyrástla. Je tu lyžiarsky vlek a tak trochu ma mrzelo, že po zimnej sezóne sa tento kraj akoby vyľudnil. A navyše, o lúky sa treba starať aj cez leto, aby sa na nich dalo v zime lyžovať. Myslela som si, že salaš do tohto prostredia najlepšie zapadne. No vtedy som ešte netušila, akú mašinériu byrokracie budem musieť zvládnuť. Také povolenie, potom zase onaké, skrátka kolotoč, ktorý vás nepovzbudí, skôr znechutí. No hádam to najhoršie už máme za sebou,“ tvrdí sympatická spolumajiteľka Eurosalašu Brest Eva Grénerová, na ktorom nájdete nie jedného, ale hneď troch bačov. Sú to odborníci na svojom mieste. Koncom mája si z Pribiliny, kde sa konala súťaž o najlepšie výrobky z ovčieho mlieka, odniesli dve prvé miesta. „Moji „chlapci“ mali najlepší hrudkový syr aj žinčicu. Ako jediní na Slovensku máme povolenie spracúvať a vyrábať syr priamo na salaši. Vlastníme hygienický certifikát, ktorý nám to umožňuje. Hladným vieme ponúknuť klasické slovenské salašnícke špeciality. Na rozdiel od ostatných nám spomínané peripetie s hygienikmi a zvýšené náklady s tým spojené umožňujú predávať priamo tu vyrobené výrobky z mlieka a syra. Ostatné salaše, ak nechcú porušovať hygienické normy stanovené pre predaj takýchto výrobkov, musia nakupovať všetko, čo predávajú, v obchodoch. Naše výrobky nemusia absolvovať cestu do niektorej z oficiálnych mliekární, kde sa všetky produkty spracúvajú spoločne, čím sa stráca ich osobitosť. Naše oštiepky, syr a žinčicu miestnosti na zrenie syra zoberieme priamo z udiarne a ihneď môžeme servírovať na stôl,“ tvrdí Eva Grénerová. No nielen zdravé jedlo je to, čo môžu ponúknuť návštevníkom. Na vlastnej koži si môžu vyskúšať dojenie oviec, kosenie, sušenie sena, prizerať sa výrobe syra, pohladkať si psa, čo zavracia ovce. A to všetko v objatí ozónu, pokrývajúceho okolité pahorky Muránskej planiny a protiľahlých Nízkych Tatier. „Táto oblasť patrí medzi tri s najčistejším ovzduším v Európskej únii. Tieto danosti však napodiv nepoznajú našinci, ale Česi, Holanďania, Francúzi, Maďari, ktorí sem prichádzajú z niekoľko tisíckilometrovej vzdialenosti.
Začínali s 30 ovečkami. Dnes ich majú 160. No ani zvonce huňatých oviec, vôňa syrových jedál až na priedomie a pokojná salašnícka atmosféra nedajú pani Eve zabudnúť na príkoria, ktoré sprevádzajú vidiecky turizmus na Slovensku, salašníctvo nevynímajúc. Salašníctvo prišlo na Slovensko s valachmi. Prastarý spôsob chovu oviec pre mlieko, výrobu syra, bryndze žinčice má u nás bohatú históriu. Liptovské či oravské hole boli kedysi posiate stovkami salašov. Dnes ich už nie je toľko. Výroba syra či žinčice je u nás podmienené takým či onakým nariadením. Je potrebné strojové dojenie, sprchovací kút, miestnosť na škrabanie zemiakov a veľká hŕba certifikátov. „Ak by niekto triezvo rozmýšľal a poznal pomery na našich salašoch, nebol by nariadil takéto nezmyselné rozhodnutia. Je to obyčajná byrokracia. Ale nechajme to radšej tak. Nepomôžeme si. Zákony a nariadenia treba rešpektovať, aj keď nemajú logiku,“ zakončí dialóg o strastiach Eva Grénerová. Ich salaš možno ako jediný na Slovensku spĺňa európske normy. Stálo ju to však kopu nervov i peňazí. No nevzdáva sa. Záleží jej na tom, aby si našinec aj turisti zo zahraničia mohli pochúťky z ovčieho mlieka vychutnať v prostredí, kde vznikli – na salaši. Bez úpravy v mliekárňach. Mimochodom, chutia fakt výborne. „No nestačí sem prísť len na hodinu. Tunajšiu prírodu si treba vychutnať. Našich hostí vieme ubytovať v penzióne, ktorý je len 600 metrov od salaša,“ dodá Eva Grénerová.