hodnoty, ktoré poznal v detstve a zdali sa mu bežnými, začne vážiť až vtedy, keď začne dospievať. Prvé črpáky, ktoré vyrobil, mali kopu nedostatkov, tiekli a len zďaleka sa podobali tým nádherným nádobám, čo poznal z detstva.
Postupne sa zdokonaľoval. Vyrobil si vlastné nástroje, naučil sa, aký materiál používať, študoval staré črpáky. „Kým som vyrobil prvý črpák tak, aby netiekol a vyzeral k svetu, trvalo mi to niekoľko rokov. No bol som vytrvalý. Ako malý chlapec som otcovi chodil na salaš pod Sinec pre žinčicu. Tam som črpáky videl po prvý raz,“ hovorí rezbár Milan, ktorý nás prijal v obyčajnom panelákovom byte na sídlisku v Klenovci. Práve v tomto byte robí všetky rezbárske práce. Hrubú prípravu materiálu si robí u mamky v rodinnom dome. „Najdlhšie mi trvalo vyrobiť si pracovné nástroje. Všetky špeciálne nože som si zhotovil sám, doslova na kolene. Zo strojov používam len starú „točovku“. Svoje prvé lepšie dielka som ponúkol ÚĽUV-u. Zožal som aj kritiku. Preto som sa skontaktoval s ďalšími majstrami umeleckej výroby a hľadal nové vzory. Dnes som schopný na veľmi solídnej úrovni (foto č.1) vyrobiť črpáky gemerské, horehronské, liptovské aj detvianske. Každý z týchto typov má osobitné rozmery, výzdobu, ale aj osobitnú technológiu spracovania. Čím bol salaš bohatší, tým bola aj bohatšia výzdoba rúčky na črpáku. Puterka, to je samotná nádoba, zväčša zdobená nebola. Vyzdobená bola len medená obruba, ktorou sa rúčka pripájala k puterke. Len gemerský typ črpáka bol robený z jedného kusa dreva. Medenú alebo mosadznú obruč nepotreboval. Detvianske črpáky boli špecifické tým, že na rúčkach nebola výzdoba figurálna. Keďže, ako mi hovorili starí bačovia, detvianski valasi boli veľkí „viťúzi“, často sa dostali do áreštu na Vígľašský či Zvolenský zámok. Odtiaľ si zapamätali najmä veže, ktoré bolo vidieť aj z pivníc, kde sa nachádzali árešty. Preto sú na detvianskych črpákoch rúčky zdobené najmä vežičkami. Liptovské črpáky (foto č.2) sú špecifické tým, že na rúčke je zobrazený zväčša bača s ovcou alebo medveďom či iným zvieraťom, s ktorým sa na salaši bežne stretávali. Horehronci boli bohatší a preto mali črpáky najvycifrovanejšie,“ hovorí ľudový výrobca. Na výrobu väčšinou používa javorové drevo, ktorého je v okolí Klenovca dosť. Ale pôvodný črpák kedysi vyrábali z jedľového svoru. Vytvorila ho sama príroda tak, že zlomená alebo odrezaná jedľa vplyvom poveternostných podmienok v strede vyhnila. Pastier takúto „puterku“ odsekol od koreňa a potom už len dočistil, osadil dno a pripojil rúčku. Milan má svoje figle, z ktorých jeden nám prezradil: „Dno osádzam tak, že opracované puterky najprv vyvarím, a potom dno vyrobené z nevareného dreva zasuniem do vyrazeného žliabku. Varené drevo postupne dosychá a okolo dna sa vodotesne stiahne.“
„Začiatkom 90-tych rokov som si vybavil živnosť a uvažoval o tom, že z môjho koníčka si vytvorím živobytie. Veľmi rýchlo som vytriezvel. Napriek tomu, že som od ÚĽUV-u, ale aj Národného osvetového centra (kedysi Osvetového ústavu) získal mnoho ocenení a svoje výrobky dodnes umiestňujem na väčšine významných folklórnych podujatí, zistil som, že toto remeslo ma nedokáže uživiť. A to aj napriek tomu, že sa denno-denne z médií dozvedáme, ako sa chceme stať svetovou veľmocou v cestovnom ruchu a ako štát bude podporovať všetky národné špecifiká. Žiadnu pomoc som zatiaľ nepocítil. Zdanený som bol rovnako ako výrobcovia či predajcovia aut. Takže na našom trhu, keďže bežní ľudia nemajú 800 korún za črpák, nemám šancu prežiť,“ tvrdí Milan. Jeden črpák vyrobí s prestávkami za približne tri týždne. Je to práca technologicky aj umelecky veľmi náročná.
