Francúzsky fakír si obľúbil Slovákov

ého piva, už sa s ním dedinčania pokúšali dohovoriť všemožným spôsobom. Rukami, nohami a rôznymi posunkami sa snažili zistiť, čo za dobrodruha zavítal do ich obce. Joel sa predstavil naozaj netradičným spôsobom. Na trávniku si rozložil „klincovú posteľ“ a svojim fakírskym vystúpením všetkým vyrazil dych. „Tak toto sme tu ešte nemali,“ smeje sa vedúca miestneho pohostinstva Anka Marková. Keď ju Joel vyzval, aby si na neho ešte zastala, len s obavami opatrne vystupovala na fakírovú hruď. Štyridsaťsedemročný Joel sa na svoju dlhú cestu vybral 29. mája pred siedmimi rokmi. Odvtedy prešiel 31145 kilometrov. „K mojej ceste ma inšpirovala princezná Diana a tiež nebohý pápež Ján Pavol II. Boli to pre mňa symboly pokoja a mieru. Mojim cieľom je na svojej ceste stretnúť čo najviac ľudí rôznej farby pleti a vierovyznaní. Podať si s každým priateľsky ruku bolo odjakživa mojim snom, ktorý si teraz pomaly napĺňam,“ povie usmiaty Joel, ktorý denne so svojim dvestokilovým nákladom prejde takmer dvadsať kilometrov. Keď je pekné počasie, prespáva pod holým nebom. Počas dažďov si rozloží stan a v zime sa zohreje pri ohníku. „Len jedenkrát sa mi stalo, že som v čase tuhých mrazov prespal v hoteli. Vzali ma policajti, pretože sa báli, aby som nezamrzol,“ dodá fakír a vytiahne dva fascikle. V červenom má výstrižky z novín zo všetkých kútov sveta, ktoré počas svojej cesty navštívil. Slová na posmelenie, blahoželania a ďakovné listy za návštevu si starostlivo už roky odkladá. „Veľmi si vážim bývalého prezidenta USA Clintona, s ktorým som sa osobne stretol a podali sme si ruky na rozdiel od Busha, ktorý ma odmietol. Najväčšie problémy som mal v Rusku, kde ma nechceli pustiť. Najprv chceli prezerať moju batožinu, či v nej nemám ukrytú bombu a potom vyhlásili, že som terorista. Vtedy som si utvoril svoj názor aj na Putinovu vládu,“ rozreční sa svetobežník, ktorý je pre vodičov a cestujúcich veľkou atrakciou. „Zastavujú ma, chcú sa so mnou odfotiť a zaujímajú sa, prečo som sa vydal na takú dlhú cestu. Ja mám ľudí rád a preto sa s každým porozprávam. Rečové bariéry mi nerobia problémy. Sme predsa ľudia a kto chce, ten sa aj dohodne,“ prehodí Joel a medzi rečou pochváli naše pivo a krásu slovenských žien. „Na svojej ceste som sa väčšinou stretával s dobrými ľuďmi, ale Slováci patria určite medzi tých najsrdečnejších,“ dodá svetobežník, ktorý ma teraz namierené do balkánskych krajín a už dnes sa teší, ako mu zvyšných takmer trinásťtisíc kilometrov rýchlo ubehne a on si konečne vydýchne pod Víťazným oblúkom v Paríži.