PODREČANY. Máloktorý narkoman otvorene prizná, že sa vezie v neustálom kolobehu, v ktorom ide len o dve veci. Zohnať peniaze na drogu za každú cenu a potom ju dostať do tela.
„Ale veď ja s tým môžem kedykoľvek skončiť,“ to je veta, ktorú má takmer každý drogovo závislý človek spočiatku na jazyku. Klame. Nielen svojich priateľov a príbuzných, ale predovšetkým sám seba.
Dvadsaťštyriročný Paťo z Podrečian skúsil príliš skoro, ako chutí droga. Mal len osemnásť a pred sebou sľubnú kariéru umelca. Takmer pred pol rokom sa vrátil z výkonu trestu ako čistý. Nepotreboval svoju dennú dávku a zmysel života hľadal v iných hodnotách.
Nevydržal však dlho. Opäť vstúpil do bludného kruhu, z ktorého sa bez pomocnej ruky odborníkov dostalo len veľmi málo šťastlivcov.
Ešte pred dvomi, tromi rokmi nedokázal otvorene hovoriť o pekle, ktoré prežíva každý narkoman.
Dílerov netreba dlho hľadať
„Zistil som, že mi je ľahšie, keď o svojich problémoch otvorene rozprávam. Je jedno komu. Nezáleží na tom, či je to psychológ alebo obyčajný feťák z partie,“ rozhovorí sa mladý chalan, ktorý už dávno pozná chodníčky miestnych drogových dílerov.
„Zohnať drogu v Lučenci nie je žiadny problém. Dokonca netreba na to ani poriadny balík peňazí. Aj tak vám málokto predá čistý tovar,“ podotkne Paťo,
