Nedeľa, 5. júl, 2020 | Meniny má Cyril, MetodKrížovkyKrížovky

Hana Ponická je osobným príkladom toho, ako sa dá vzoprieť a bojovať za svoje práva

Je to skutočná dáma. Nie je typ, ktorý keď zatlačíte do kúta, zostane tam poslušne stáť. Otvorene hovorí, že Slovensko ešte na demokraciu nedozrelo, neverí na náhody, verí v silu poctivosti, pravdovravnosti a stále je majsterkou pera. Z duše sa jej protiv

í vraj typická vlastnosť Slovákov – závisť a verí, že dobré slovo dá ľuďom viac ako peniaze. Má charizmu a neuveriteľný dar, vie veci pomenovať pravým menom. Literatúra ju priťahovala takmer po celý život. Jej diela mali ducha, inšpiráciu hľadala v živote samom. V predvečer 15. výročia „zamatovej revolúcie“ sa konala v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave prezentácia jej poslednej knihy – Lukavické zápisky. Je to príbeh, ktorý sama zažila, a ktorý ju poznačil na celý život. Literárny príbeh nezobrazuje len osud Hany Ponickej, ktorá sa na 3. zjazde Zväzu slovenských spisovateľov vo svojom diskusnom príspevku zastala 40 členov zväzu, ktorí nesúhlasili so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy. Je to aj o láske a priateľstve a statočnosti. Pre Hanu Ponickú história slovenského národa nie je cudzia. V každej dobe dokázala nestratiť svoju tvár. Hoci má už osemdesiat rokov, je osobným príkladom toho, ako sa dá vzoprieť a bojovať za svoje práva. Jej krehké telo ukrýva silného ducha.

Skryť Vypnúť reklamu

Štát nemá peniaze na opravu
Žije v kaštieli v Podrečanoch. Jednu šestinu zdedila po otcovi. „Som tu v kraji svojich predkov. V Haliči som sa narodila, v Podrečanoch obdaril otec mňa i moju sestru vlastníctvom jednej šestiny podielu z kaštieľa a parku a zapísal ma ako 24 - ročnú do katastra nehnuteľností v Lučenci ako jednu z pôvodných vlastníkov. Majetku sme boli všetci vtedajší vlastníci zbavení na základe rozhodnutia ministra v Prahe, pretože sa podľa neho pod kaštieľom nachádzalo bohaté nálezisko magnezitu. Nálezisko sa však nehľadalo a reštitučným zákonom bola nehnuteľnosť vrátená pôvodným majiteľom a tiež dedičom. Dve šestiny ostali majetkom štátu, lebo dedičia jedného podielu sa neuchádzali o reštitúciu. Štát nemá peniaze na opravu. Iba dôsledkom súdnych rozhodnutí spláca to, čo som ja investovala do opráv, nielen za seba, ale aj za štát,“ objasňuje Hana Ponická. Jej úspory na opravy nestačia. Naučila sa na svet pozerať triezvymi očami. Ak bývate v kaštieli, viac si uvedomíte tú našu príslovečnú a všadeprítomnú závisť. Gniavi ju to. Darmo však budeme volať po zmene systému, keď nedokážeme uskutočniť ani zmenu v sebe samých.
Sudičky jej dali do vienka
talent na písanie
O svojom detstve sama napísala: „Moji rodičia by asi povedali: Dobrá žiačka v škole, rada chodila s rodinou na výlety, ale i do kostola v nedeľu, najkrajším darom boli pre ňu pod vianočným stromčekom knižky.“ Trochu bola na jej vek malá, v triede vždy najmenšia a nesmelá, ale cvičila, športovala, aby bola mocnejšia, a tak sa vystrábila aj z veľa chorôb, ktoré mala v detskom veku. Rada chodila na prázdniny na dedinu k starej mame, a keď sa vrátila do Košíc, kde chodila do školy, dlho si nevedela zvyknúť na mesto. U starej mamy pomáhala riadiť, variť v záhrade aj pri domácich zvieratkách, takže sa zavše o nej hovorilo, že bude mať raz sanatórium pre choré zvieratá. Nemala! Ani medicína jej nebola súdená. Sudičky jej dali do vienka talent na písanie. Bola redaktorkou aj profesionálnou spisovateľkou, prekladateľkou a publicistkou, písala rozprávky pre deti a poviedky pre dospelých. V roku 1956 ju prijali za riadnu členku Zväzu československých spisovateľov – slovenskej sekcie, stala sa aj členkou redakčných rád pri niektorých časopisoch. Stretávala sa so zaujímavými ľuďmi, zaujímala sa o históriu a kdesi v kútiku duše bola večným rebelom. V roku 1977 protestovala v diskusnom príspevku, pripravenom na zjazd slovenských spisovateľov, proti vylúčeniu 40 slovenských spisovateľov zo Zväzu aj proti útokom na Chartu 77 a iným represáliám novej kampane v novinách.
Kaštieľ jej prirástol k srdcu
„Za tento príspevok ma vylúčili zo spisovateľského spoločenstva a nemohla som už publikovať,“ povie a pohľadom pohladí stromy v parku pri kaštieli. „ Na kaštieľ mám rodinné spomienky z čias, keď v ňom žil s rodinou strýko, vlastník jednej tretiny nehnuteľnosti. Prišla som sem len na návštevu, nikdy sme tu nežili, ale nadobudla som istý vzťah k tomuto miestu už dávnejšie nielen z obdivu k histórii a k umeleckým pamiatkam, ale aj z moci predstáv, čo by tu mohlo raz byť, keby sa kaštieľ dal do poriadku, primerane k svojej hodnote. Je to pre mňa hodnota, ktorá sa nedá vyčísliť, a keď som spolu so spoluvlastníkmi preberala od správcu štátu v roku 1998 svoj reštitučný podiel, uvedomila som si reálnu hodnotu celej stavby. No uvedomila som si aj neprimeranú zanedbanosť objektu. Naplno a hneď od začiatku, ako som tu začala prechodne bývať, ujala som sa organizácie a realizácie najnutnejších opráv. Ešte stále ich je málo. Moje úspory nestačia a od spoluvlastníkov je ťažko vymáhať peniaze na splatenie opravy ich podielu. Pomôže síce zákon a napokon i súdy, ale všetko trvá dlho a nivočí nervy. Kaštieľ už aj naši súčasní kunsthistorici pokladajú za opravený a udržiavaný. Ale aké má výhľady všetko „udržbárstvo“ kaštieľa aj parku, riadené vyše osemdesiatročnou ženou? S pomocou detí,najmä syna kunsthistorika, som
prijala ponuku štátu, že odkúpime aspoň čas jeho podielu. Na tento účel som vložila do banky peniaze. Štátu však trvalo veľa mesiacov, kým vrátili peniaze a sľúbený predaj sa neuskutočnil. Odvtedy všetko stojí, hoci by bolo čo opravovať.. Našťastie som medené žľaby, sústavne kradnuté a snímané z múrov kaštieľa, nahradila obyčajnými a keďže už v kaštieli aj bývam, žľaby sú na pokoji. Zamoknuté múry vysýchajú. Ale zrejme mi zlodeji žľabov nevedia odpustiť moje úpravy. Stačí si zabehnúť do Lučenca a už vymyslia iné huncútstvo. Bola som si kúpiť malú kosačku a za tú hodinku neprítomnosti zázračne vnikli cez pozatvárané obloky – neostalo po nich ani centimeter rozbitého sklíčka – a šup aj s novým počítačom a mobilom do húštiny zo strany bývalého banského areálu – veď načo by bol počítač starej babe, nech dučí v posteli a hreje si staré údy. Bezpečnosť všetko poctivo prešetrí, zlodeji z banského areálu sa dokonca kompletne priznajú, kde bývajú, kade prišli, kade vošli, aj komu počítač odovzdali. Chlapci budú mať súd, všetko sa to vyvíja ako treba, ale čakať na náhradu – za ukradnuté, už nečakám. Spokojní sme, že sa všetko odkrylo. Hádam aj to pomôže k umravňovaniu národa,“ povie spisovateľka.
Veci pomenovať pravým menom
Prechádzame miestnosťami kaštieľa. Všade je veľa kníh, výstrižkov z novín a fotografie. Pripomínajú jeden osud človeka. Ženy, ktorá mala zákaz publikovať, ktorej vracali rukopisy. Režim ju vytlačil na okraj kultúrnej sféry. Bola disidentom a tí to nemali ľahké. Nebola jedinou, ktorú bývalý režim prenasledoval. Nezlomili ju! Keď jej odobrali aj cestovný pas a začala ju prenasledovať, vypočúvať a zadržiavať Štátna bezpečnosť, nadviazala kontakty s českými prenasledovanými spisovateľmi a publikovala fejtóny v samizdatovej pražskej edícii „Petlice“. Spolupracovala aj so zahraničnou rozhlasovou stanicou „Slobodná Európa“, kde ako jej posledné príspevky vysielali seriál o Štefánikovi „Od začiatku až do konca“. Za odpor proti praktikám komunistického režimu bola napokon v septembri v roku 1989 postavená pred súd. Spoločne s ňou tam stáli Miroslav Kusý, Ján Čarnogurský, Vladimír Meňák a Anton Selecký. Postupne boli v novembri 1989 všetci oslobodení. Až po tomto roku sa spisovateľka Hana Ponická stala uznávanou za svoje postoje. Mohla znovu publikovať v časopisoch. Z Lukavického mlyna sa presťahovala do blízkosti svojej rodnej obce Haliče - do kaštieľa v Podrečanoch. Tu sme ju zastihli aj my. Pokojnú, krehkú, ale stále s darom vedieť veci pomenovať pravým menom.
Zita Suráková

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Poznáte zaujímavosti Malty? Tieto lákajú turistov najviac
  2. Lokálne nákupy vo VIVO! Markete
  3. Za päť rokov chce mať päť reštaurácií
  4. Zmenia sa Vysoké Tatry na lunapark?
  5. Kedysi ovocie chutilo inak. Rozmanitosť sa zachovala na dedinách
  6. Ťažšie sa vám dýcha? Možno máte vlhký dom
  7. 15 miest v Grécku, na ktoré sú domáci najpyšnejší
  8. Najrýchlejší dopravný prostriedok je bicykel
  9. Novým prezidentom FSOK sa stal Miroslav Kot
  10. Magazín denníka SME: Leto v Čechách a na Morave
  1. Poznáte zaujímavosti Malty? Tieto lákajú turistov najviac
  2. Terasa upratovala s Kositom. Čistili Borovicový háj i Pľuvátko
  3. Štart sezóny F1 je za dverami
  4. Predajne Terno a KRAJ znižujú ceny desiatok produktov
  5. Tieto chyby sú pri zateplení fasády najčastejšie
  6. Tesco pomôže ľuďom v núdzi ešte viac
  7. Lokálne nákupy vo VIVO! Markete
  8. Hrdinovia bez potlesku
  9. Odvezte sa Ľadovým expresom spoznávať juh Slovenského raja
  10. Herec a dabér Pavel Soukup: můj test autokamery Mio MiVue 798
  1. Kedysi ovocie chutilo inak. Rozmanitosť sa zachovala na dedinách 22 984
  2. Za päť rokov chce mať päť reštaurácií 16 934
  3. Ťažšie sa vám dýcha? Možno máte vlhký dom 16 366
  4. 15 miest v Grécku, na ktoré sú domáci najpyšnejší 13 308
  5. Zmenia sa Vysoké Tatry na lunapark? 12 761
  6. Tieto chyby sú pri zateplení fasády najčastejšie – vyhnite sa im 10 967
  7. Magazín denníka SME: Leto v Čechách a na Morave 10 578
  8. Leto na Slovensku: Mimoriadny 48-stranový magazín týždenníkov MY 10 082
  9. Južný Cyprus: skvelá dovolenka až do skorej jesene 9 717
  10. Predáva top mäso, varuje pred reťazcami, kvalitu hľadá na farme 9 276
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Novohrad - aktuálne správy

Dievčatá AKAPO Lučenec U12 na majstrovstvách šieste

Pre zverenky Mojmíra Sychru to bol debut na národnom šampionáte.

Dievčatá AKAPO Lučenec U12.

Jedenáste kolo prinieslo víťazstvá favoritov

V nedeľu boli na programe zápasy Mestskej ligy v Lučenci

Ilustračné foto.

Budovu bývalej umeleckej školy vo Fiľakove prestavajú na denný stacionár

V dennom stacionári budú umiestňovaní seniori a ZŤP osoby s minimálne tretím stupňom odkázanosti.

Ilustračné foto.

Tomášovský pohár si ukoristila Mýtna, Dolná Strehová tretia

O trofej bojovali Mýtna, Dolná Strehová, Halič a Tomášovce.

Mýtna

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Na Orave sa na športovom sústredení nakazilo 12 detí

Regionálna hygienička predpokladá, že počet infikovaných bude rásť.

Kde sa stratila ľudskosť?

Víkendové noci v centre Zvolena poznačili výtržnosti i bitka.

Slávnosti v Nitre: Niektorí ľudia veľmi nedodržiavali opatrenia

Oslavy podliehali viacerým pravidlám. Najmä na slávnostnej omši ich ale niekoľkí ľudia porušovali.

Už ste čítali?