Hana Ponická: Janko Lángoš, milovaný ľuďmi, akých zhromažďoval aj okolo seba, ostáva naozaj nenahraditeľný

olestnej skúsenosti. Pomaly ju utlmujú povinnosti dňa, uspáva noc, ale ona v znásobenej sile obnovuje sa v nás náhle znovu a znovu: bolesť. Úľavu nám napokon prinesú spomienky.
S Jankom Langošom spoznala som sa v neľahkom období svojho života. Bol svojim dcérkam dobrým otcom, milujúcim manželom, spoľahlivým druhom svojich priateľov, v tom čase disidentov, ako boli prezývaní nežiadúci oponenti jednostranného režimu. Vysokoškolsky vzdelaný odborník technického smeru, mal aj iné záujmy, Jeho generační druhovia, ale aj celkom mladí ľudia videli v ňom široko rozhľadeného filozofa, literáta – redaktora a presného plánovača budúcnosti. Bol pri všetkom, čo sa dialo v jeho krajine a dobe k dosiahnutiu slobôd občianskych, duchovných aj osobných. Bol stále naporúdzi aktivitám proti násiliu a bezpráviu, na čele seriózne pripravovaných podujatí, úporne sledovaných tajnou službou Štátnej bezpečnosti. Ako sme mohli neskôr zistiť, jeho meno sa ocitlo takmer pravidelne medzi menami tajne sledovaných intelektuálov a vypočúvaných disidentov ako v plánoch protidisidentských zásahov.
Do nepriameho spojenia s ním som sa dostala, keď som už spolupracovala s niektorými českými a slovenskými disidentskými časopismi. Na Slovensku ich vychádzalo celkom málo, čoskoro aj zanikli. Po moje príspevky si chodili ku mne do Petržalky tajní poslovia redakcie Hlasu i Bratislavských novín. Janko Lángoš redigoval spolu s Jánom Čarnogurským Bratislavsé listy. Potom raz na jeseň v roku 1984 organizuje u seba v byte stretnutie skupiny mládeže s nekonformnými filozofmi, spisovateľmi a aktivistami. Zaoberáme sa súvisom histórie s udalosťami 20. storočia. Ja som pripravila príspevok o Štefánikovi. V konšpiratívnej atmosfére, ktorá vytvára spoločenskú pohodu medzi príslušníkmi rozličných generácií, sa vyslovujú otázky, na ktoré historici a politológovia v budúcnosti dávajú odpovede na základe vlastných štúdií dejín. Zbližujú sa protipóly názorov, je to ako predzvesť nových poriadkov. Pripomína to atmosféru zbližovania odlišných postojov k usporiadaniu spoločnosti z obdobia po ukončení druhej svetovej vojny, keď práve na Slovensku žili občania vo voľbe demokratického zriadenia. Janko Langoš, človek duchovne nezlomný, je práve v období 80 -tych rokoch hľadačom a realizátorom takéhoto spojenia, bez akého pre malý národ niet slobody ani prospechu.
Posledné naše stretnutie: oslava 15. výročia zamatovej revolúcie v Primaciálnom paláci, prezentácia kníh Vydavateľstva Michala Vašku v Prešove, medzi novovyšlými i mojich Lukavických zápiskov. Vychádza vlastne po prvý raz na Slovensku. Medzi tými, čo podporili neľahké vydanie mojej knihy, je i Janko Langoš, usmieva sa na mňa z pozadia, prišiel na slávnosť tak, aby nebol príliš v popredí, je to už jeho zvyk. Podľa dohovoru sa stretávame o mesiac na Hviezdoslavovom námestí v príjemnej krčmičke, kde sedia ľudia v menších skupinkách oddelení od seba drevenými stenami, v prítmí osobitých lampiek v každom boxe. Je pri nás vysokoškoláčka, ktorá túži odfotografovať Janka Lángoša, fotografuje i mňa s ním. Jeho pekná mladistvá tvár, ako vždy usmiata, a predsa i trochu nostalgická, blízko mojej ostarievajúcej, spomíname to čo bolo, tešíme sa prítomnosti, i keď priniesla aj trpkosť a sklamania. On rozpráva o svojich nových úlohách, ja o svojich trampotách v úsilí o údržbu podrečianskeho kaštieľa, o zanedbanom parku. Zabočíme aj do širších tém, začiatkom roka umrel predstaviteľ francúzskeho myslenia, ktorý odvolal svoje extrémne, podľa mňa deštrukčné smerovanie k bezbrehému agnosticizmu a vyhlásil svoj návrat k historickému optimizmu a vieru v potrebu duchovnej obrody filozofie, literatúry a spoločnosti. Vrátime sa i my napokon k svojim záujmom, Janko s rozžiarenou tvárou mi oznamuje, že s čistením parku mi príde do Podrečian pomôcť. Vie narábať s nástrojmi, je človekom, ktorý rád pracuje v prírode, privedie aj kamarátov...Nestalo sa. Isteže mal iné nevyhnutné povinnosti, ja zase raz chorá, raz slabá, nič už z toho nebude. Ani nebolo. Ostáva však Lángošovo dielo, jeho Ústav pamäti národa ako odkaz pre nasledujúce generácie. Veľmi sa obávam, že v tomto prípade nebude môcť nik povedať, že žiaden človek nie je nenahraditeľný. Akokoľvek v duchu hľadám nástupcu, ktorý by ďalej napĺňal úlohy ÚPN, nedarí sa mi to. Janko Lángoš, milovaný ľuďmi, akých zhromažďoval aj okolo seba, ostáva naozaj nenahraditeľný.