Článok pokračuje pod video reklamou
„Nedá sa zabudnúť... súčasná mládež nepozná pravdu... fašizmus, antisemitizmus má aj dnes svojich priaznivcov... vychovávajme mládež k vzájomnej úcte a láske,“ povedala Helena Vajová, predsedkyňa lučenskej Židovskej náboženskej komunity. 11-ročná Estera Kohnová vtedy napísala básničku: „Nebojme sa... zachovajme si nádej... bude to lepšie.“ Slová básničky sa zachovali, ona a jej celá rodina však skončili v plynovej komore. Na obete si zaspomínal Jossi Steiner, košický rabín, ktorý po prvýkrát navštívil Lučenec. Vo svojej záverečnej modlitbe sa pomodlil aj za lučenské obete. Z 3000 odvlečených Židov sa vrátilo len 10 percent. Kadish neodznel! V lučenskej židovskej komunite totiž nie je desať plnoletých židovských mužov.
Ani vyše pol storočia nestačí na zabudnutie tragických udalostí holocaustu! Tak, ako aj po minulé roky si občania mesta 15. marca 1944 pripomenuli slávne udalosti revolúcie 1848, tak aj židovské rodiny nezabudnú vzdať úctu svojim blízkym. Napriek utrpeniam, ktoré ich stíhali, mnohí stále dúfali, že ich nestihne osud Židov susedných (a ďalších) štátov, že kruté správy, prechádzajúce hranice, zostanú len správami. Mierny optimizmus spečatili 19. marca 1944 nastupujúce nemecké tanky a armáda. Začalo sa „Konečné riešenie židovskej otázky“.
Zatvorenie židovskej školy, vylúčenie židovských študentov zo všetkých škôl, zastavenie činnosti židovských spolkov, zákaz vykonávania duševnej práce (okrem lekárov), prepustenie židovských pracujúcich...Stupňujúca sa nenávisť! Všadeprítomná realita vtedajších dní. Mestské zastupiteľstvo, miestna tlač, spolková činnosť: „Židovskú otázku raz a navždy treba doriešiť.“ Štátne a miestne nariadenia! Povinné nosenie žltej hviezdy (odporovala iba kalvinská cirkev), dávkovanie (na jedného Žida: 30 dkg cukru, 30 dkg masti, 10 dkg masla na mesiac, dočasne dostali lístky na konzervy z hovädzieho mäsa), zákaz voľného pohybu, zákaz styku s ostatnými občanmi, zákaz vlastniť „nadmerný“ byt ... zákazy a zákazy. Židia v mestách by mali bývať len na určitom mieste. V gete, južne od Tuhárskeho potoka bol ohradený dreveným plotom a veľkou vstupnou bránou. Povinnú výmenu kresťanských a židovských bytov riadila židovská komisia, nasťahovanie do geta komisia určená mešťanostom. Budova židovskej školy sa ozýva od výkrikov umučených. Utiekli len tí najodvážnejší.
A koniec! Na vyprázdnenie geta stačila jedna noc. Väčšina obyvateľstva vnímala len skutočnosť. Geto je prázdne, drevený plot nie je potrebný. Deportácia viac ako 3000 Židov z Lučenca a z okolia bola úspešne ukončená.
