Šomoška - náš tip na víkend

ených masívov Cerovej vrchoviny - vrchu Šiator a náhornej plošiny Mačacia. Najjednoduchší prístup je z Lučenca. Môžete si vybrať vlak či autobus, ale dá sa aj na bicykli. Do Šiatorskej Bukovinky, odkiaľ je na nástup k náučným chodníkom na skok, je to autom z Lučenca necelá polhodinka. V Šiatorskej Bukovinke odbočíte z cesty vedúcej na slovensko-maďarskú hranicu vľavo. Prejdete dedinou (mimochodom, je tam aj celkom milá krčmička) a príjemnou, upravenou lesnou cestou, ktorou sa o chvíľu dostanete na slovenské pomery na veľmi solídne vybavené parkovisko. Tu okrem vstupenky získate všetky základné informácie o tom, ako a kam. Na výber máte nový náučný chodník na Mačaciu a starý, ale tiež vynovený, s najväčšími atrakciami celej Cerovej vrchoviny- čadičovým vodopádom a vrcholom Šomoška so zrúcaninami stredovekého hradu. Nemajte strach, že zablúdite. Chodník je dobre vyznačený a na vrchole Šomoška tróni neprehliadnuteľná Begova veža, vypínajúca sa z polozrúcaných stredovekých hradieb. Starosta Šiatorskej Bukovinky J. Badinka, ktorý nás popri malebnom potôčiku ku hradu sprevádzal, si pri krátkom oddychu pod vyše osem metrov vysokým čadičovým vodopádom aj posťažoval. „Všetko je to tu priam stvorené na obdiv. Len málokto však vie, koľko starostí nám spravovanie celého areálu prináša. Zo všetkého najhoršia je neistota. Zmluvu o prenájme areálu uzavretú medzi nami – obcou a štátom, máme platnú len do konca roka 2008. Od roku 1998 sme vynaložili nemálo námahy, ale aj obecných peňazí, aby to tu vyzeralo aspoň tak, ako dnes. Ešteže sa našli ľudia, ktorí pomohli pri vybavovaní peňazí na prístupovú cestu a náučné chodníky. Obnova zrúcanín hradu však od 80- tych rokov minulého storočia nepostúpila ani o krok. Peniaze čo vyberieme zo vstupného, ledva pokryjú prevádzkové náklady. Ale teraz, keď sa už ľudia naučili na hrad chodiť, a naučili sme sa v tom (obrazne povedané) chodiť aj my, si ďalšie prevádzkovanie vieme veľmi dobre predstaviť. Škoda, že musíme tŕpnuť, či nám štát nájomnú zmluvu obnoví. Tohto roku sa nám s pomocou nemenovaných mecenášov podarilo vďaka Slovenskej pošte vydať známku zobrazujúcu geologický unikát nielen slovenského, ale aj celoeurópskeho formátu – čadičový vodopád. Plánujeme aj všeličo iné, ale plánuje sa veľmi zle, keď s istotou nevieme, či hrad zostane v správe obce.“ Zlepšovať by sa dalo všeličo. Aj pokritizovať. No po slovách starostu sa nám do kritizovania akosi nechcelo. Skôr sme ako fascinovaní pozerali na náhornú plošinu Mačacia, ktorá odtiaľto vyzerá ako pristávacia plocha pre lietajúce taniere. Z hradieb, keď je dobrá viditeľnosť, dovidieť aj na hrebene Vysokých Tatier. Skrátka, je tu toľká krása, že treba vidieť.