“ Chorvátsko, sme s ním v našom rozhovore prebrali nielen najčerstvejšie zaujímavosti z tábora lučenských basketbalistov, ale zavŕtali sme aj do osobného života úspešného chorvátskeho kormidelníka.
- Prečo ste tak dlho pobudli v Lučenci? Veď gro vášho kádra už niekoľko týždňov „vegetí“ niekde na pláži. Bolo vôbec s kým trénovať?
- V prvom rade som ostal preto, že moja zmluva na súťažný ročník 2005/06 trvala až do konca júna. Niežeby som sa netešil na dovolenku, ale práve teraz bol čas na to, aby som sa mohol naplno venovať mladým hráčom Lučenca. Pomohol som aj pri mládežníckych mužstvách. A čo je najpodstatnejšie, bolo treba hľadať nové posily do novej sezóny.
- A našli ste niečo, respektíve niekoho, kto by v novej sezóne doplnil rady kovačevičovcov? E.S.O. Lučenec mieri do Európy, určite aj vy viete, že s kádrom, ktorý vlani vybojoval titul, by ju hrať bolo hotovou samovraždou...
- To veľmi dobre vieme. V spolupráci s naším generálnym sponzorom sme rozhodili siete po celom Slovensku, ale aj za hranicami. Máme veľmi sľubne rozpracované rozhovory s niekoľkými skúsenými hráčmi. Prestupy však treba ešte dotiahnuť, ale všetko je na dobrej ceste. Mená vám nepoviem, pretože na každom kroku v týchto dňoch sliedia manažéri. Okrem skúsených borcov pracujeme aj na príchode mladých perspektívnych hráčov. Mojím hlavným cieľom, ako som už povedal, je za trojročné obdobie vybudovať v Lučenci perspektívne mužstvo, ktoré bude stáť na pevných základoch a samozrejme vyhrávať. Juraj Dobrocký robí všetko preto, aby prišli. Aj touto cestou dávam pred ním klobúk dole. Musím povedať, že ma prekvapil svojimi manažérskymi schopnostiami.
- Zmeňme tému. Priznajte, basketbal vám už zrejme aj trochu lezie krkom a oddych vo vašom prípade určite padne vhod. Kde a ako budete dovolenkovať?
- Basketbal mi vonkoncom nelezie krkom. Starosti s ním spojené neberiem ako záťaž, ale naopak, každej výzve sa teším. Poďme však na tú druhú časť otázky. Dovolenkovať budem doma v Chorvátsku. Pôjdem s mojou priateľkou Ines k moru.
- Ďalšia štipľavá otázka smerom k vášmu súkromiu. Odkiaľ Krunoslav Krajnovič vlastne pochádza a ako vyrastal „maestro“ tréner?
- Bývame v oblasti zvanej Dalmácia. Pochádzam z päťčlennej rodiny. Mám dvoch bratov, ani jeden sa však už športu nevenuje. Obaja pracujú v štátnych službách. Jeden je členom zvláštnej protidrogovej jednotky a druhý je vojakom z povolania. Otec kedysi hrával futbal a mamina basketbal.
- Takže ste išli v koľajách svojej mamy. Nebol váš otec sklamaný?
- Nie. Do 15 rokov som hrával futbal a musím povedať, že celkom úspešne. Bol som dobre stavaný a celkom mi to na zelenom trávniku išlo. Potom som sa však dosť vážne zranil. Vtedy prišiel za mnou otec a keď videl moje doničené nohy povedal mi: „Kruno, počúvaj. Vykašli sa na ten futbal. Ten musíš hrať v zime, v daždi, na tvrdom teréne, kým basketbal budeš hrať vždy v teple, v suchu a hlavne bez takýchto zranení. Čo ty na to?“ Ostal som dosť prekvapený jeho reakciou, no nakoniec som dal na slová svojho otca.
- Pravdepodobne a najmä po minulej sezóne nebanujete...
- Ani na chvíľu! Basketbal milujem. Ako hráč som síce v basketbale dieru do sveta neurobil, pretože v mojich osemnástich rokoch som sa rozhodol pre vysokoškolské štúdium, ale trénerstvo ma tiež veľmi baví.
- Od koľkých rokoch sa venujete trénerskému chlebíčku?
- Odkedy som ukončil štúdium. Začínal som od tých najmenších a do dnešného obdobia som prešiel takmer všetkými vekovými kategóriami. Lučenec je vlastne pre mňa prvým mužstvom dospelých.
- Aké máte trénerské plány, respektíve ambície?
- Teraz som mysľou len a len v Lučenci. Mám s BK E.S.O. ešte dva roky trvajúcu zmluvu. Chcem v tomto regióne niečo po sebe zanechať. Mojím tajným snom je vybudovať z Novohradu centrum slovenského basketbalu. Myslím si, že tento región, v ktorom, ako som zistil, ľudia dobrý basketbal milujú, si to zaslúži.
- Teraz jedna otázka na telo? Nie je tajomstvom, že najmä u tej ženskej časti publika patríte medzi veľmi obľúbených a ako sme sa aj my na vlastné oči presvedčili, neraz vás na ulici zastavia dievčatá. Ako ste sa vysporiadali s touto popularitou, s ktorou ste v Chorvátsku zrejme nemali do činenia?
- Ja to neberiem ako popularitu. Porozprávam sa s každým človekom na akúkoľvek tému. Držím sa filozofie, že nikto nie je viac ako ten druhý, či je riaditeľ, vrátnik alebo letec. Všetci sme ľudia, dobrí aj zlí. Samozrejme, lichotí mi, že mám u ženského publika fanúšikov, ale beriem to s rezervou.
- A čo na to vaša priateľka Ines, ktorá počas návštevy určite zaregistrovala záujem slovenských dievčat o vašu osobu?
- K tejto téme už iba toľko. Moja priateľka je chápavá žena a nežiarili na nikoho a nič. Dôverujeme si.
- Nuž, poďme teda nakoniec. A opäť k basketbalu. Prečo podľa vás Slovenska tak veľmi zaostáva za krajinami, ako napríklad Chorvátsko? Podľa vás je reálne, že aj slovenskí basketbalisti raz budú miešať kartami v Európe?
- Myslím si, že slovenským hráčom chýba najmä väčšie sebavedomie. Zistil som to na vlastnej koži. Dlho mi trvalo kým som presvedčil mojich zverencov, že vyhrávať sa dá aj na palubovke súpera, len si treba veriť a pôjde to. Ďalším nedostatkom je fakt, že na Slovensku sa dáva málo priestoru mladým hráčom. Väčšinou ich materský klub hneď na začiatku odpíše, alebo pustí do zahraničia, kde slovenské talenty vysedávajú na lavičke. Tam basketbalovo určite neporastú. Podľa mňa by gro slovenských talentov malo hrávať v extralige a tréneri by im mali dávať väčší priestor na palubovke. Naraz to určite nejde, ale podľa mňa, ak sa toto všetko zmení, má slovenský basketbal silný potenciál. Aj samotná extraliga, napriek tomu, že ju mnohí zatracujú, má svoju kvalitu a celkom slušnú úroveň.
Autor: - šat -