la na FTVŠ UK v Bratislave a v r. 1985-89 na PgF v Banskej Bystrici. V r. 1981-87 pedagogicky pôsobila na viacerých ZŠ v Lučenci a v r. 1987-92 na Gymnáziu BST v Lučenci. V r. 1992-96 bola majiteľkou a inštruktorkou fitnes Relax-Centra v Lučenci. Od r. 1996 pôsobí až doteraz ako stredoškolská učiteľka na Pedagogickej a sociálnej akadémii v Lučenci. Žije v Haliči.
Pani doktorka, začnime hneď hlavnou témou: Čo pre Vás znamená šport?
Šport je neodmysliteľnou súčasťou môjho životného štýlu. Vo svojom živote považujem šport a vôbec pohyb za niečo prirodzené a nevyhnutné. Mám pocit, že keby som sa prestala hýbať, prestala by som žiť. Na tom všetkom má zásluhu môj otec Vojtech Roják, ktorý ma ako 6-ročnú postavil na korčule, neskôr na lyže, prihlásil do gymnastického krúžku a nevynechal ani žiadne atletické preteky, kde som súťažila. Bol mojím prvým fanúšikom, za čo som mu nesmierne vďačná.
Ste absolventkou dvoch vysokých škôl – FTVŠ UK v Bratislave a PgF v Banskej Bystrici, no zrejme máte bližšie k učiteľskej profesii...
Učiteľkou telesnej výchovy som chcela byť už na základnej škole, kde som mala vynikajúceho učiteľa a človeka Janka Grendela. Učil ma nielen telesnú výchovu, ale i geografiu, môj druhý predmet, ktorý som vyštudovala. Myslím si, že učiteľská profesia je veľmi náročné povolanie a ja som sa v ňom našla. Učila som na rôznych typoch škôl, od ZŠ cez odborné učilište, gymnázium a toho času už desiaty rok učím na Pedagogickej a sociálnej akadémii v Lučenci. Bola a je to pre mňa úžasná škola života, ktorá ma utvrdila v tom, že som si vybrala správne. Práca so študentmi je síce náročná, ale napĺňa ma životným elánom.
Kedy a ako ste sa dostali k fitnesu?
Tento šport zažil veľký boom na Slovensku začiatkom 90-tych rokov. V tom čase som učila na gymnáziu, kde som si zariadila malú posilňovňu a práve tu som našla cestu k pravidelnému cvičeniu. Postupne som zistila, že cvičenie na takejto amatérskej úrovni mi už nestačí. Rovnako sa ťažko dalo skĺbiť učenie a cvičenie a keďže som perfekcionalista, rozhodla som sa odísť zo školstva a venovať sa športovej kulturistike aktívne a naplno. Som veľmi vďačná môjmu manželovi, ktorý mi to umožnil a spolu sme v roku 1991 otvorili fitnes Relax-Centrum. Cestu sem si našlo mnoho mladých ľudí, ktorí si, dovolím tvrdiť, pravidelne cvičia dodnes. V tom čase som už rozbehla spoluprácu s Jánom Mrázom, bývalým kulturistom, ktorý ma zasvätil do tajov kulturistiky, robil mi nielen osobného trénera, ale aj sparingpartnera.
Postupne ste sa vypracovali na významnú reprezentantku SR...
Áno, bolo to päť ťažkých a tvrdých rokov odriekania a driny, ale myslím si, že to stálo za to. Naučila som sa počúvať svoje telo, vypestovala som si pevnú vôľu a stretla som veľa vzácnych a zaujímavých ľudí. Veľmi mi je ľúto jednej veci: keď som dosiahla svoju zlatú medailu na Majstrovstvách Slovenska 1995, môj otec už bojoval so zákernou chorobou a nedožil sa mojich ďalších významných úspechov. Táto medaila preto patrí len jemu. Vstup do reprezentácie Slovenska bol pre mňa významný, pretože tu boli veľmi silné oddiely z Bratislavy a Košíc. V roku 1995 som bola nominovaná na Majstrovstvá Európy do Istanbulu, ale žiaľ, pre zranenie som sa musela predčasne vrátiť domov z reprezentačného sústredenia v Bojniciach. Avšak na jeseň roku 1995 sa v Bratislave konali Majstrovstvá sveta juniorov a masters. V tom čase som už spĺňala vekovú hranicu pre kategóriu masters a rozhodne som chcela štartovať na takomto významnom podujatí. Nebolo to jednoduché, svoju účasť som si musela vydobyť na nominačných súťažiach. Veľmi pekné zážitky mám z medzinárodnej súťaze Grand-Prix v Opave, kde som vyhrala nielen svoju kategóriu do 52 kg, ale stala som sa absolútnou víťazkou všetkých ženských kategórií. Nezabudnem na okamih, keď mi prišiel vyjadriť obdiv Jaroslav Soukup, tréner a manžel vynikajúcej českej kulturistky Evy Soukupovej (ktorá to dotiahla až na Olympiu) a to už bol len týždeň do Majstrovstiev sveta ... Tie boli mojím vrcholným podujatím, kde som sa dostala do finále a obsadila som 6. miesto. Moje úsilie bolo ohodnotené certifikátom IFBB (International Federation of Body-Builders) s osobným podpisom prezidenta federácie Bena Weidera. V roku 1996 som bola vyhlásená za „Najlepšieho športovca okresu Lučenec“. Na vrchole som sa rozhodla odísť a uvoľniť priestor pre môjho staršieho syna Mateja, ktorý začal študovať na športovom gymnáziu v Banskej Bystrici. Momentálne žije a študuje v Prahe, venuje sa desaťboju a ja verím, že bude pokračovať v úspešnej športovej kariére našej rodiny.
Vaše ďalšie životné plány?
Samozrejme, chcem si udržať zdravie a vitalitu športovými aktivitami, dnes preferujem beh, strečing a lyžovanie. Začala som sa venovať francúzštine, ktorou by som chcela plynule hovoriť. K našej rodine už neodmysliteľne patria aj naše psíky. V učiteľstve by som ešte veľmi rada chcela odovzdávať svoje životné skúsenosti študentom, ktorých mám veľmi rada. No a keď už budem na dôchodku, pokúsim sa napísať knihu.
Autor: František Mihály