Článok pokračuje pod video reklamou
KATARÍNSKA HUTA. Celý život zasvätil športu. Učaroval mu najmä zelený trávnik a futbalová lopta. Aj napriek tomu, že na chrbte už dávno pribudol siedmy krížik a zákerná choroba ho pripravila o nohu, neváha sa nechať odviezť na futbalové ihrisko aby povzbudil svojich chlapcov.
Evald Kantorák z Katarínskej Huty alebo lepšie povedané otec cinobanského futbalu. Každý ho pozná ako prísneho trénera, ktorý nikdy nič nenechal na náhodu a od svojich zverencov vždy vyžadoval maximum.
Výkony družstva mu nikdy neboli ľahostajné a už viac ako polstoročie sa snaží pozdvihnúť úroveň miestneho futbalu. Dodnes zastáva funkciu prezidenta Cinobanského športového klubu.
Ocenenia pri príležitosti okrúhleho životného jubilea. (zdroj: Marcela Ballová)Začiatky boli komické
Kopanie do lopty chytilo Evalda za srdce ešte ako malého chlapca. Spolu so svojimi rovesníkmi sa pokúšal hrať futbal doslova so všetkým, čo len trošku pripomínalo loptu.
„Naša prvá lopta bola z kravskej srsti. Vždy keď sa krava vyčesala, zostalo na česákoch dosť srsti na to, aby sa z toho dala „utľapkať“ loptička, ktorá mala veľkosť asi ako tá dnešná tenisová. Rovnako v čase zabíjačiek patril mechúr z ošípanej nám chlapcom. Nafúkali sme ho a poďho hrať futbal. Čo tam po zodratých palcoch na nohách. No a keď sme začínali hrať s prvými šnurovacími loptami, ktoré mali šnurovanie v mieste, kde bol otvor na plnenie vzduchu, to sme mali všetci poodierané čelá od hlavičkovania,“ spomína s úsmevom na tvári pán Evald, ktorý je doslova chodiacou futbalovou kronikou.
Už počas štúdií si zhromažďoval knihy a všetku dostupnú literatúru o tomto športe. Jeho diplomová práca niesla názov Futbal v sklárňach. Aby ju napísal naozaj precízne, musel dal dokopy veľa starých listín, ktoré by ste márne hľadali v knižniciach.
Pre človeka, ktorý svoje srdce nechal na zelenom trávniku, znamenajú hotový poklad.
„Toto je opis zakladateľskej listiny Cinobanského športového klubu z 5. augusta 1929. Medzi 29 zakladateľmi je meno aj môjho otca. Vklad každého člena bol rovných sto korún, čo bol na vtedajšiu dobu veľký peniaz,“ hovorí prezident CŠK a listuje v diplomovke. Dozvedám sa čosi o stanovách klubu aj to, že farbami klubu boli biela a čierna.
S futbalom bola kedysi bieda
Keď bol futbal v Katarínskej Hute a tiež v Cinobani ešte len v plienkach, bohatí majitelia tovární neboli týmto športom veľmi nadšení.
Gymnastika alebo tenis, to boli ich srdcové záležitosti.
„Futbal bol akýmsi proletárskym športom, preto ho nepodporovali a snažili sa ho dokonca potlačiť. Pamätám si, ako naši otcovia a starí otcovia ukrývali dresy do dreva,“ spomína futbalový pamätník na udalosti, ktoré si pamätá ešte z chlapčenských čias alebo z otcovho rozprávania.
Keď mal Evald 14 rokov, stal sa aktívnym hráčom v cinobanskom dorasteneckom družstve. Futbalová vášeň ho neopúšťala. Stále viac a viac sa mu tento šport dostával pod kožu.
Vyštudovanému učiteľovi slovenského jazyka a telesnej výchovy nerobilo problém začať s trénerskou činnosťou.
Tak, ako kládol vysoké nároky na svojich študentov v škole, aj od futbalových zverencov vyžadoval maximum.
„Nikdy sa mi nestalo, aby som šiel na tréning nepripravený. Je to ako s učiteľskou prácou. No povedzte, môže ísť učiteľ na hodinu nepripravený?“ pýta sa dôchodca, ktorý má starostlivo odložené poznámkové zošity, v ktorých je presne vypracovaná tréningová stratégia.
„Na hráčov som bol prísny. Nie preto, že by som k nim chcel byť zlý. Jednoducho, ak som chcel, aby z tých chlapcov niečo bolo, museli doslova drieť. Na ihrisku neexistoval žiadny pardon, žiadne boľavé kolená. Na vzdychanie nad bolesťou v kolenách som mal rýchlu odpoveď: Nové kolená odlievajú v neďalekom závode v Maši,“ zasmeje sa bývalý tréner, ktorý svoje vedomosti a tiež praktické skúsenosti odovzdal nielen hráčom svojho klubu, ale tiež lovinobanským, kalinovským, breznickým a tiež málinským futbalistom.
Jeho názor na dnešný futbal je jasný.
"Platí, že tam, kde sa začínajú peniaze, tam sa končí futbal. Rovnako sa mi s odstupom času zdá, že zainteresovanosť hráčov bola kedysi vyššia. Keď som bol aktívnym hráčom, bol som hrdý na to, že môžem reprezentovať svoj klub. Možno je to aj tým, že dnes majú mladí viac možností rozptýlenia a záujem o šport sa pomaly vytráca. Veľmi ma mrzí, že zaniká nádhera masovosti športu. Veď si len spomeňte na preslávené spartakiády. To bolo úžasné podujatie. Ja som so svojími zverencami nacvičoval tri. V roku 1955 nás bolo na prvej spartakiáde 10 cvičencov. O päť rokov neskôr nás už bolo 30, no a v roku 1965 nás vystúpila rovná stovka,“ spomína Evald.
Evalda Kantoráka nezlomila ani ťažká choroba, ktorá ho pripravila o nohu. (zdroj: Marcela Ballová)Choroba prepukla rýchlo
O tom, že s cukrovkou nie sú žarty, vedel Evald dlhú dobu. Už niekoľko rokov žil s touto zákernou chorobou. Veľa sa o nej dočítal v knihách aj v odborných časopisoch. Dobre vedel, že aj obyčajná odreninka môže spôsobiť gangrénu.
Keď si prvýkrát po sprchovaní všimol malú ranku medzi prstami pravej nohy, neprikladal jej až taký význam. Začervenané miesto o veľkosti špendlíkovej hlavičky však veľmi rýchlo zmenilo jeho doterajší život.
„Spočiatku som sa ranku snažil ošetrovať si doma. Keď sa nehojila a začala sa zväčšovať, zašiel som k lekárovi. Ten ma postavil pred hotovú vec. Najlepšie by bolo, keby šiel štvrtý prst dolu. Stalo sa a ja som sa nádejal, že chorobné ložisko putovalo spolu s mojim prstom kdesi do nemocničnej spaľovne. Rana sa však nehojila. Mokvala a opäť hrozila gangréna. Na kontrole lekár pokrútil hlavou a skonštatoval, že ma veru akosi skoro pustili z tej nemocnice. Mal pravdu. Opäť som sa tam dostal. Bolo prvého júna, keď ma previezli na operačnú sálu a amputovali mi nohu tesne pod kolenom,“ povie a ukáže na svoju pravú nohu.
Nevyzerá až tak desivo, avška prísť o nohu musí byť pre športovca veľkou traumou. Pán Evald sa s ťažkou ranou osudu vyrovnal obdivuhodne rýchlo.
Naučil sa prekonávať všetky prekážky, ktoré mu život postavil do cesty.
Poslednýkrát slávnostne vykopol loptu v júli 2004. No pred tromi týždňami, keď rana na nohe bola ešte príliš čerstvá a pri dverách jeho bytu zazvonili kamaráti, ktorí ho volali na futbal, nezaváhal ani na sekundu.
Keď mu cinobanskí futbalisti venovali víťazstvo posledného majstráku, neubránil sa slzám.
„Chlapci moji, postúpili ste...,“ hovorí ešte aj dnes s dojatím.
Starostlivo poskladané modré tričko s podpismi hráčov a tiež lopta, majú svoje čestné miesto v Evaldovom byte. Rovnako, ako ostatné ocenenia a poháre sú jeho pýchou a má na ne osobité spomienky, s ktorými sa občas podelí so svojim synom a vnúčikom, ktorí sú tiež futbalisti.
„Pokiaľ budem vládať, vždy si zájdem na to svoje futbalové ihrisko,“ dodá Evald, ktorý si ešte aj po rokoch živo spomína, ako projektoval ihrisko a tiež dirigoval všetky práce, súvisiace s jeho výstavbou.
Presne vie, kde sa čo nachádza a keď sa ho opýtate, kde je aký pilier, vysype vám všetko ako z rukáva.
„Ihrisko je to naozaj parádne. Som hrdý na to, že dnešný mančaft si môže zahrať na takom ihrisku. My sme veru voľakedy mohli o takom len snívať. Ale sme tu na to, aby sme svoje sny plnili."
