V jednovežatej Prahe nájdete aj vyše dvestoročnú drevenú márnicu

Zo stovežatej Prahy do tej našej, ktorá má len jednu – kostolnú vežu, chodia ročne stovky turistov. Láka ich náš zdravý vzduch, ľudová architektúra, slovenská pohostinnosť a miestne atrakcie. Medzi ne patrí aj zrubová stavba z roku 1786. „Je na zozname kultúrnych pamiatok a naši predkovia ju využívali ako márnicu. Nikdy v nej nestrašilo a posledný nebožtík v nej ležal približne pred sedemdesiatimi rokmi,“ tvrdí starosta obce Ján Karman. Na dverách márnice sa nachádza tento nápis: „AE DIE ICAVIT IUVANTE DEO SM: ROJKO ANO 1786 DIE I AP.“ V preklade to znamená: „Postavili na radosť Božiu 1. apríla 1786.“ Ojedinelá stavba postavená pred viac ako dvesto rokmi, si zachovala pôvodné konštrukčné prvky a je hodnotným dokladom ľudovej architektúry. „Tá časť, kde ju postavili, sa volá Mučiská. Neviem, prečo ju tak nazvali. Márnica je na kraji cintorína. Keď som bol malý chlapec, jeden lekár pri nej pitval malé dieťa. Hoci nás odtiaľ odháňali, v nemom úžase sme sa pozerali, ako to robí. Dieťa ležalo na stole pred márnicou. Nebol to lákavý pohľad. Naposledy v nej ležal partizán,ktorého zabili u nás počas frontu. Bohatší gazdovia nechali ležať svojich mŕtvych príbuzných doma. Márnicu využívali len tí chudobnejší,“ tvrdí 82–ročný pán Karman, miestny kronikár . Keď v dedine niekto zomrel, v jeho dome zvykli zakryť zrkadlo, zastaviť hodiny a otvoriť okná. Tento zvyk sa zachoval dodnes. Už menej zaužívané je s nebožtíkom pochovávať aj jeho osobné veci, ako napríklad fajku, vrecúško s tabakom či modlitebnú knižku.