šovi. Privítal nás pri včelách. Im vraj v lete venuje najviac času. „Ja a slamienkár? To je hádam trocha nadsadené.“ odpovedá na našu otázku Ján, chlap nevysoký, no statnej postavy, a pokračuje: „So slamou som sa začal zapodievať len na dôchodku. Nikto ma veru neučil. Niečo som si zapamätal z detstva, od susedovie ujka a so zbytkom som sa sám vytrápil. Tento slamený úlik je jedným z mojich prvých pokusov. Ale včely ho majú najradšej. Keď nemôžem chytiť roj, nastavím slamený úlik a včely doň zaručene sadnú. Zrejme im vonia nedotknutou prírodou.“ Slamienky sa totiž vyrábajú len z čistých prírodných materiálov. „Tuto neďaleko si odkosím zo dva snopčeky slamy. Musí byť ražná a musí mať čo najdlhšie steblo. Ja ju kosím kým ešte nie je celkom zrelá. Niektorí majstri robia len z vyzretej slamy. No žiadny remeselník vám voľakedy neprezradil všetky svoje fígle. Lepšie sa mi robí z takejto, nie celkom zrelej. Má ešte taký zelenkastý nádych a cítiť v nej vôňu pozdnej jari. Možno práve preto majú moje včely tento „domček“ najradšej. Luby – na tenko naštiepané pásiky dreva – si vyrábam z lieskovej palice. Najprv ohôlim kôru a potom nožom postupne odlupujem tenké pásiky. Nimi zväzujem šesť – sedem stebiel slamy. Hrúbku volím podľa toho, akú slamienku vyrábam. Vahanček na chlieb alebo oriešky nemusí mať steny veľmi hrubé, no úľ už musí byť pevnejší. Riadny včelí roj môže vážiť aj tri – štyri kilá. A či ja slamienky aj predávam? Ešteže čo! Keby som spočítal hodiny, čo pri takomto vahančeku strávim, asi by si ho pri našich platoch ťažko niekto kúpil. Je to takých 30 hodín roboty a to ešte nerátam prácu potrebnú na prípravu. Na predaj by sa to dalo robiť len tak, že jeden by pestoval a kosil vhodnú slamu, ďalší by pripravil luby, prúžky na viazanie a na samotné splietanie by sa tiež niekto špecializoval. V takom prípade by výrobok zo slamy mohol byť dokonalým výtvorom a mohol by mať aj dostupnú cenu. Takto to robím len pre vlastné potešenie,“ hovorí Ján Miartuš.
Autor: - zs -
