Zo skríň ba aj z povaly som doniesla staré čepce s čipkami, ktoré zhotovila ešte starká. Keď som videla, s akou láskou a úctou ich berie do rúk, niečo sa vo mne pohlo. Začala som sa na výrobky našich predkov pozerať akoby inými očami. Uvedomila som si, že o našej čipke vedia cudzinci a my, doma, ju pokojne necháme zožrať myšami na povale. Tichá krása si postupne tak získala moje srdce, že som nielen zbierala a vystavovala čipky, ale aj sama som ich chcela vedieť zhotoviť. Prihlásila som sa do kurzu paličkovanej čipky. Najskôr som zvládla len najjednoduchšie vzory čipiek z Hontu a Novohradu, neskoršie aj tie zložitejšie. Ale ani dnes sa necítim byť zručnou čipkárkou,“ tvrdí Mária Mihaľkinová zo Sucháňa – autorka myšlienky „Čipka v Honte“, ktorá sa v týchto dňoch v mikroregióne Východný Hont uskutočnila už po štvrtý raz.
Hontiansku čipku možno nazvať aj roľníckou čipkou. To preto, lebo ju zhotovovali gazdinky, ktoré väčšinu dňa strávili na poli. Paličkovalo sa takmer v každom dome. „Ženy pri paličkovaní používali špeciálny vankúš, ktorý sa u nás v Sucháni volal bambúľ. V iných dedinách ho pomenovali batohom. Gazdinka si bambúľ uložila do slamienky a pri pletení čipky ju viedol len tmavý pás látky na bambúle. Plietla po pamäti, ale si pomohla inou čipkou. Našli sa aj také gazdinky, ktoré plietli aj so 150 paličkami. Tie im väčšinou zhotovili muži. Používali drevo z liesky, jaseňa, slivky, čerešne či lipy. Každá palička bola originálom a ich dĺžka bola rôzna,“ vysvetľuje Mária, ktorá väčšinou pletie s 8 pármi paličiek, ale zvládla už aj 40 párov. Najkrajšie paličky jej zhotovil manžel. Majú prívesok v tvare dvoch až troch očiek a sú zhotovené z jedného kusa dreva. Čipkárka zo Sucháňa má vo svojej zbierke bohatú fotodokumentáciu čipiek zo svojej rodnej obce. Čipka si našla v bežnom živote široké uplatnenie. Ozdobovali sa ňou čepce, všívala sa do krojov, ženy si ňou zvykli ozdobovať najspodnejšie časti kroja, takzvané rúbače, nosila sa na oplieckach, zdobila kútne plachty, ktoré oddeľovali mamičky s bábätkami. „Ja si pamätám na tetu Šimákovú. Žila v Senohrade a vedela paličkovať bez predlohy, podobne ako aj Anna Matejkinova,
ktorá má dnes 77 rokov a stále pletie,“ informuje Mária Mihaľkinová. Aj vďaka nej mohli suchánsku čipku vidieť na rôznych výstavách doma aj v zahraničí. Pravidelne navštevuje Klub paličkovania Prameň, ktorý funguje pri Novohradskom osvetovom stredisku vo Veľkom Krtíši. „Chcela by som, aby sa krása, ktorá vznikla tu v okolí Sucháňa zachovala aj pre budúce generácie. My máme čo ponúknuť svetu. Len keby sme tie cesty mali lepšie. Turisti, ktorí k nám prídu, sú zhrození. Tvrdia, že ani počas vojny neboli tak rozbité cesty, ako sú tie, ktoré vedú do Sucháňa,“ povzdychne si skromná čipkárka zo Sucháňa.
Autor: - zs -
