Pri požiari sa obaja takmer zadusili

etko, čo mu prišlo do cesty. Nechýbalo veľa a bol by si zobral aj život dvoch starých ľudí. Doslova šťastie v nešťastí mala Mária, ktorá je po mozgovej príhode. Jej manžel ju ťahal za nohy aj za ruky dolu strmým schodišťom. Bez jeho pomoci by sa z domu nedostala.

Deň ako každý iný
Koniec mája nebol pre Michala a Máriu ničím výnimočný. Dni mali svoj nemenný kolobeh a vliekli sa rovnako, ako dlhé roky predtým. Občas si domáci pán posťažoval na vrtochy počasia, ktoré v máji pripomínali skôr apríl. Porobil čo – to v záhradke, pomohol svojej manželke, ktorá je takmer vo všetkom odkázaná na jeho pomoc. „Dostala porážku. Spadla pred bránou a odvtedy to s ňou ide dolu vodou,“ povie pán Michal a dodá, že nebyť jeho, dnes by jej už nosil kvety na cintorín.
„Keď sme šli spať, všetky elektrospotrebiče v dome boli povypínané. Nekúrilo sa, veď načo aj,“ hovorí starký, ktorý sa prebudil hodinu po polnoci. Hustý, čierny a štipľavý dym sa valil do spálne. Chcel otvoriť okno, ale plamene, ktoré šľahali z kuchynského okna, boli už príliš vysoké. „Začali sme sa dusiť. V tej chvíli mi napadlo len jedno. Musím ratovať Máriu. Stiahol som ju za nohy z postele a tak som ju ťahal dolu schodišťom až na prízemie. Susedia, ktorí bývajú oproti, rýchlo zavolali hasičov,“ dodá pán Michal a smutným hlasom si spomenie na bezradnosť, s akou sledoval oheň, ktorý spálil celú kuchyňu na uhoľ. „Obidvoch nás odviezli do nemocnice. Dva dni sme tam pobudli s kyslíkovou maskou pri posteli,“ dodá Mária a rukou ukáže na staré kachle postavené na dvore. Pukoce v nich oheň a na popraskanej platni sa varí obed. „Ešteže je dobré počasie. Kým dáme všetko do poriadku, musíme sa uskromniť aj s „poľnou“ kuchyňou,“ usmeje sa dedko.

Pred rokom odhlásili poistku
Návrat z nemocnice domov bol smutný. Zadymená fasáda domu a obhorený okenný rám svedčili o tom, že vo vnútri to tiež nebude „ružové“. „Tam sú naše mozole! Z kuchyne zostala len kopa popola a obhorených zvyškov z nábytku a elektrospotrebičov. Prišli sme o všetky úspory, pretože peniaze sme mali odložené v kuchynskej linke,“ vyratúvajú škody staručkí manželia, ktorí prišli aj o všetky osobné doklady a písomnosti, týkajúce sa domu a majetkových pomerov. „Nedávno som si vybavil nový občiansky preukaz. Veruže, ani ten už nie je za dve stovky ako kedysi. Šesťstopäťdesiat korún som zaplatil. Teraz musím zájsť do mesta aj s Máriou, pretože jej bez občianskeho ani dôchodok nevyplatia,“ horekuje pán Michal a nezabudne pospomínať, ako bolo voľakedy lepšie a hlavne, všetko bolo lacnejšie. „Dnes vás len posielajú od jedných dverí k druhým a všade treba platiť alebo predložiť kolok,“ dodá a pozrie na svoju ženu, ktorá si berie hlavu do dlaní. „Mala som radšej zostať v dome. Nech ma plamene pochovajú. Načo som už na tomto svete. Stará, chorá, bez peňazí...,“ bedáka a poberie sa do kuchyne. Po šiestich týždňoch je už vymaľované, ale dym ešte stále cítiť a to aj napriek tomu, že na každej izbe sú pootvárané okná. „Ešteže máme synov, ktorí nám pomôžu. Inak neviem, čo by sme robili. Takto sme my na staré kolená dopadli. A akoby toho nebolo dosť, pred rokom som odhlásil poistku. Dlhé roky som ju platil načas a nikdy som nepotreboval, aby ma odškodnili. Dnes by sa zišla každá korunka,“ povie domáci pán, ktorý si dodnes láme hlavu, čo mohlo byť príčinou požiaru v jeho dome. „Hádam elektrika,“ dodá zamyslene a priloží polienko do sporáka na dvore.