drobnosti. Prvý pohľad do predsiene vyvrátil naše pochybnosti. Je to hotová galéria. Od podlahy po plafón samá drevorezba. Namôjdušu to tam aj vonia lipou. Hádam aj tristo drevených nádher. Niektoré sochy sú vysoké takmer meter: fúzatí muzikanti si trónia medzi palicami s vyrezávanou hlavicou, okolo pipasárov fajok sa krútia drevené hady, možno vidieť aj väčšie reliéfy, drobné postavičky vrchárskych ženičiek v krojoch, ale aj figúrky rôznych domácich zvierat. Len ich položiť do betlehema. Až na tie betónové steny to tam vyzerá ako z obrázku svetoznámych insitných maliarov z vojvodinskej Kovačice. Áno, to je tu podstatné. Aj z „dreva“ Jána Čipčalu dýcha neumelý, neštylizovaný, stáročiami rukami obyčajných – neškolených vrchárov dobrusovaný cit pre krásu. Takú obyčajnú, takú našu – slovenskú. „Možno to mám v génoch“, hovorí Ján Čipčala, zatiaľ čo nás usádza v obývačke. „Nikde som sa neučil.Ani doma u rodičov takúto umeleckú rezbárčinu nikto nerobil. Bol som kovoroľník. Tak nás, sústružníkov a horizontárov, nazvali za socializmu v Podpolianskych strojárňach. Takmer celý život som tam odrobil. Drevo ma chmatlo za srdce dakedy po štyridsiatke. Na sústruhu vo fabrike som si urobil nejaké nože a dlátka. U mamy, tuto vo vrchoch (ukazuje nám cez otvorené okno), som nahrubo okresal lipové poleno. Dom sa po večeroch pomaly stružlikal. Žena bola rada, že nesedím v krčme. Žiadne nákresy som si nerobil. Len tak, ako sa mi to v dreve javilo, som polenu dával tvar. A toto potom vzniklo akosi samo,“ ukazuje na takmer meter vysokého lipového huslistu, ktorý by isto nepošpatil ani prezidentskú rezidenciu. „Nuž, vravím, mám to asi v génoch. U nás, vo vrchoch, každý vedel spraviť hocičo. A aj keď z nás urobili tých kovoroľníkov, ten cit k drevu mi zostal niekde v krvi. Žijeme teraz ťažko. Aj tu tieto čierne okuliare mám na zakrytie očí. Hanba – nehanba, vyplakal som sa, obesil sa mi kamarát. Od detstva sme spolu rástli, aj sme spolu vyrezávali. Dnes som mu bol na pohrebe. Viete, nieto u nás roboty. Ak chcem dačo zarobiť, musím kade – tade na týždňovky.“ A z tohto sa vám predať nedá? Ukazujeme na sošky domácej galérie. „Veď by som aj, len obchodovať neviem,“ povie už medzi dverami rezbár Jano.
