a predsa sa mu podarilo vyrobiť doslova unikát, ktorý má dnes svoje čestné miesto na skrini v Imrichovej spálni. „Na začiatku bola stávka. Stavil som sa s naším starostom, že zo špajdlí vyrobím vernú kópiu nášho kostola. Nechcel mi veriť. Možno aj to jeho záporné krútenie hlavou ma povzbudzovalo, aby som sa čím skôr pustil do práce,“ spomína s odstupom času Imrich. O tom, že sa podujal na neľahkú úlohu, sa presvedčil veľmi rýchlo. Večery a noci, strávené zliepaním kúskov drevených špajdlí, ho vedeli niekedy poriadne „napáliť“. „Najprv som si kostol dôkladne prezrel. Odmeral, odhadol výšku a začal som tvoriť. Už ani sám neviem, koľkokrát som s tým chcel prestať. Pozliepané časti som rozoberal, aby som ich spájal opäť dokopy. Veľkou oporou mi bola manželka a deti. Fandili mi a držali palce. Syn chodil kupovať lepidlo a manželkinou úlohou bolo postarať sa o to, aby mi nikdy nechýbali špajdle,“ hovorí s úsmevom pán Imrich. Dnes už niet v dedine človiečika, ktorý by zmenšenú kópiu dedinského kostola nevidel. „Istý čas bol môj výtvor vystavený v kultúrnom dome. Potom ľudia začali chodiť aj ku mne domov, aby som im svoj kostol ukázal,“ povie hrdo a ukáže na betlehem, ktorý je vystavený rovno vedľa kostola. „Urobil som ho na Vianoce. Postavy sú z polystyrénu. Teším sa, keď svojou prácou urobím radosť iným,“ povie Imrich hrdo a jeho manželka mu dá za pravdu. „Šikovného mám manžela. Všetko vie urobiť. Vymaľovať, kachličky položiť aj auto opraviť. Má zlaté ručičky,“ spokojne pritakáva. V lete má pán Imrich plné ruky práce okolo domu. V zime, keď nastanú dlhé večery, premýšľa, čím si skrátiť dlhú chvíľu. „Možnože sa podujmem vyrobiť Babylonskú vežu,“ zamyslí sa a pre mňa je to výzva na ďalšiu stávku. Dúfam, že sa o nejaký čas bude vedľa trenčianskeho kostolíka týčiť aj Babylonská veža.
