film. Pre stálice FC Urtica, Ivan Vredík – Indiáno, Braňo Gábor – Pelón López, Mária Vredíková – Marry Lou, Ján Bazovský – Winetú a Roman Pecho – Calvera, je najväčšou odmenou smiech obecenstva. Natočili viac ako 70 hraných filmov, v ktorých vytvorili viac ako sedemsto filmových postáv. Žánre majú rôzne „príchute“. Točí sa krimi, vojnové filmy, horory, disco, grotesky, pesničky a v poslednej dobe najmä paródie. Každému, kto zavíta k Ivanovi, veľkému náčelníkovi a usadí sa v jeho indiánskom wigwame, je hneď jasné, že má pred sebou naozaj zaujímavého človeka, ktorého nestretnete každý deň na ulici.
Kamera Admira S8, režisér,
6 hercov a piesková baňa
Písal sa rok 1975, keď najmladší z chlapského osadenstva rodiny Vredíkovcov, lesnícky inžinier Ivan Vredík, založil vo svojej rodnej dedine Žihľave filmový klub. Pomenoval ho Urtica. Ak by ste siahli po odbornej literatúre s latinskými prekladmi, dozvedeli by ste sa, že Urtica je vlastne žihľava. Začiatky filmárčenia neboli jednoduché. Technika bola zastaralejšia ako dnes, ale aj tak sa Ivanovi za pomoci svojej mamy podarilo zakúpiť modernejšie stroje. Prvé zábery na čiernobiely film boli len akýmsi zoznamovaním sa s filmárskym umením. Netrvalo však dlho a Ivan, kameraman a režisér v jednej osobe, natočil ešte ako študent svoj prvý film pod názvom Kaňon samé zlato. „Najkomickejšie situácie vznikali pri ozvučovaní filmu. Zvuk sa nahrával na kotúčový magnetofón a následne sa púšťal ako kulisa k filmu. Veľakrát bolo náročné zosúladiť hercov so zvukom. Nebola núdza o také situácie, ako napríklad: zastrelený hrdina už ležal mŕtvy na zemi a výstrel padol až potom,“ spomína Ivan na svoje filmárske začiatky. Odmenou za jeho námahu mu bola rozosmiata sála miestneho kultúrneho domu, kde mal film premiéru. Hviezdy, ktoré sa v jeho prvotine zaskveli, mali naozaj zvučné mená. Dežo Oláh – Rúra, Šaňo Barányi - Štrbák s Čiernou Vranou a ďalší. O hercov nikdy nebola núdza. Pri demižóne dobrého vína alebo páleného sa našli tváre, presne také, ako potreboval Ivan do svojich filmov. Hľadím na plagát poznačený zubom času s nápisom: „Wanted! Sraľo Kid.“ Pod ním je zvečnená tvár akéhosi nepísaného maskota FC Urtica, ktorý je už dávno na zaslúženom odpočinku. Šaňo Barányi – Štrbák, pastier kráv, so svojim pravým nefalšovaným úsmevom. „Je to legenda. Ale pijatika ho trápila a tak dlho nevydržal. Volali sme ho aj Jój mamo! Keď sa opil, vyvalil sa do najbližšieho járku a pospevoval si túto typickú rómsku pesničku,“ spomenie si s úsmevom režisér na svoju bývalú filmovú hviezdu, ktorá sa zaskvela vo filmoch, ako boli Lupiči západu alebo Zabijaci. „Som bledá tvár, ktorá svoju mladosť zažila v časoch veľkého rozmachu filmov Karla Maya, westernov, Beatles a celkovej romantiky. Vtedy vznikli prvé námety, ktoré sa realizujú dodnes...,“ hovorí Ivan Vredík. Možno aj práve preto je jeho počiatočná tvorba poznačená westernom. Smrť čierneho diabla, 1000 dolárov za čierneho diabla, Stopy vedú do Sierra Madre, alebo Western werbung a mnohé iné filmy a paródie sa stali v 80 – tych rokoch hitovkami. Točilo sa doma, ale aj v iných regiónoch Slovenska. Film Stopy vedú do Sierra Madre sa natáčal v Západných Tatrách v Račkovej doline. Zahrali si v ňom dokonca aj traja poľskí turisti. Najviac „mayoviek“ však bolo natočených doma alebo v kameňolome v Starej Hute.
WC ródeo, Pověste ho vejš, Winetú a iné
„Po desiatich rokoch od vzniku filmového klubu sa prešlo na video formát. Začali sa natáčať kvalitnejšie filmy. Od minulého roku sme prešli na DVD. No a ak to takto pôjde ďalej, tak o desať rokov už prejdeme na trojrozmerný „matrix formát“. To už bude taký, že herci budú dávať divákom z plátna rovno po papuli,“ smeje sa Ivan, ktorý si výdobytky techniky nevie vynachváliť. Svetlo sveta uzrela úspešná paródia na filmové trháky pod názvom Urtica film prezenc s Pachom, Rambom a tiež Madonnou v posteli. Okamžite si získala srdcia nadšencov krátkeho amatérskeho filmu a získala rad ocenení. Klub natočil dokonca videoklip, s ktorým vyhrali žihľavskí filmári v dnes už neexistujúcej televíznej relácii videokameru. V tom čase sa snáď najviac zviditelnil Ján Bazovský – Winetú. Baník, poloinvalid a legenda žihľavského filmu. „Je to hádam najmedializovanejší indián zo Slovenska. Písali o ňom ako o Dakotovi z Dolných Strhár či Slovákovi s dušou Indiána. Preslávil sa najmä tým, ako Winetúovi spadla do guľášu parochňa,“ hovorí Ivan a nezabudne spomenúť niekoľko filmových bonbónikov ako Gerolimo, Medicine woman, Little Big Horn, Indiana Džons a poklad III. ríše s podtitulkom Führerov šaman, alebo HIW a dodal, že Jano Bazovský je vernou kópiu Pierra Bricea.
FC Urtica si tak pomaly budoval svoje meno, ktoré je dnes v amatérskej filmovej tvorbe pojmom. Každoročne sa jeho členovia zúčastňujú viacerých filmových prehliadok nielen doma, ale aj za hranicami. Nesmú chýbať na žiadnej z akcií HAHu– Hraného amatérskeho humoru.
Dnes sa už točí vo veľkom štýle
„Filmové ateliéry“ sa rozrastajú. Už sa netočí len v Žihľave, ale čoraz sa viac sa partia hercov a filmárov vydáva na potulky po Slovensku. „Točilo sa už v Muráni, Hodruši – Hámroch, dokonca sme mali svoj štáb aj v Ústave sociálnej starostlivosti v Kirti. Tam sme dokonca našli aj dobrých hercov,“ vyratúva režisér, ktorému myšlienka obsadiť do hereckých úloh chovancov tohto ústavu skrsla pred viac ako dvoma rokmi. „Práve vtedy nás pozvali na nejakú akciu do Kirťu. Uvidel som program, ktorý tu dokázali pripraviť. Napadlo mi, že by som niektorých obyvateľov tohto zariadenia mohol obsadiť vo svojich filmoch. Pre troch sme vybrali dokonca hlavné úlohy a oplatilo sa. Počítam s nimi aj do budúcnosti,“ objasňuje Ivan. Jeho filmy sú jednoduché, zrozumiteľné a hlavne šialene bláznivé. Pozostávajú z „gagov“ a dá sa na nich do sýtosti nasmiať bez toho, aby ste sa zamýšľali nad pointou filmu. „V mojich filmoch nesmie chýbať sranda, trochu chľastu, zaujímavé kostýmy. Niečo také ako paródia na paródiu,“ dodá a spomenie si na Pacha alebo Pacho, sex a chľast butique. Dej filmu pochopí každý. Zbojník, ktorý sa ocitol v porevolučnom Slovensku. Začína podnikať v odvetviach, ktoré sa rozrástli ako huby po daždi. Verejný dom, dobrá krčma, lacný butik a samozrejme kopa alkoholu. Dokonalá paródia na obraz vtedajšej doby.
Kopa ocenení
Ivan sa nepotrebuje chváliť. Jeho tvorba ho chváli sama. Každý, kto má rád humor a dobrú zábavu, ju vie oceniť. Vo veľkej kronike, ktorú si žihľavský režisér starostlivo vedie, je zaznamenaný celý život filmového klubu. Stačí sa mi pozrieť na fotografie a hneď viem, že ľuďom okolo Ivana nikdy nechýbal humor na tvári. Okrem potlesku sa filmovému klubu dostalo nespočetné množstvo ocenení. Ivan spomenie niekoľko z posledných rokov. Na Videoame v Piešťanoch sa umiestnil FC Urtica na prvom mieste v kategórii televízny dokument s dielom A ja iden na ďalekú cestu. Kretenlienka a 7 vajcokopov sa rovnako umiestnila na 1. mieste v kategórii hraných filmov. Pieseň Apačov obsadila 2. miesto v kategórii malé televízne formy. Štefan Plevo bol ocenený za najlepšiu kameru a najlepšiu prácu so zvukom. O rok neskôr opäť žihľavskí filmári bodovali v Piešťanoch. Fašiange, Fašiange boli najlepším oceneným filmom v kategórii televízny dokument a cenou mesta Piešťany. Tento rok ceny opäť pribúdajú. V apríli si Indián Džons a stratená fujara vyslúžili 2. miesto v kategórii hraných filmov a Boli to Uf-Oni boli rovnako druhí v kategórií reportáží. Tých ocenení však bolo oveľa viac a určite neboli posledné. Ak sa budete chcieť tento víkend schuti nasmiať, určite sa príďte pozrieť na strehovské kúpalisko, kde sa uskutoční 16. ročník Letného filmového festivalu HAH. Stretnete tu aj Ivana Vredíka s partiou správnych ľudí, ktorí vám zaručene dokážu vyčariť úsmev na vašich tvárach.
