Mal dvoch bratov – starší Štefan pôsobil ako výpravca v Kokave nad Rimavicou, mladší Daniel pracoval na Železničnom staviteľstve v Bratislave a o. i. sa podieľal aj na výstavbe trate Jablonov nad Turňou – Turňa nad Bodvou. Pavel Spišiak pracoval v druhej polovici 50-tych rokov na Správe východnej dráhy v Košiciach. V 60-tych rokoch bol krajským styčným ekonómom pre Stredoslovenský kraj. V tom čase vypracoval Dopravno-ekonomickú charakteristiku Stredoslovenského kraja, ktorá bola prezentovaná na Ministerstve dopravy v Prahe ako ukážková práca z oblasti ekonomiky dopravy. Po zrušení funkcie styčných ekonómov pracoval až do dôchodku v r. 1976 ako kontrolór nákladnej prepravy vo Zvolene. V r. 1934-45 pracoval ako organizátor a herec v ochotníckom divadle v Kokave nad Rimavicou s výnimkou sezóny r. 1941-42, kedy bol členom činohry Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave. V r. 1945 spoluzakladá pri MO Matice slovenskej v Lučenci Divadelný ochotnícky súbor (DOS) Timrava, v ktorom pôsobil ako herec a režisér až do konca 60-tych rokov. Počas svojho života sa venoval aj regionálnej histórii Kokavy nad Rimavicou a jej okolia. V r. 1978-88 bol kronikárom rodnej obce. Zomrel 4. 8. 1998 v Kokave nad Rimavicou, kde je i pochovaný. Pri príležitosti jeho nedožitých 90. narodenín som sa o jeho živote a tvorbe porozprával s jeho synom, Mgr. Stanislavom Spišiakom, riaditeľom Prvého súkromného gymnázia v Lučenci.
Stano, ako si už uviedol, tvoj otec začal v r. 1934 pracovať v kokavskom ochotníckom divadle. Mohol by si nám o tom povedať niečo bližšie?
Ochotnícke divadlo bolo jeho celoživotnou láskou. Začal sa mu venovať v Spolku evanjelickej mládeže v Kokave, kde hral vo viacerých hrách. Neskôr tu pôsobil aj ako režisér. S naštudovanými hrami chodili Kokavčania na rôzne súťaže a dostali sa aj na celoštátne kolo súťaže ochotníckych divadiel v Martine. Tam si jeho skvelý herecký výkon všimol člen poroty herec Andrej Bagar, ktorý ho okamžite angažoval do SND v Bratislave. V SND účinkoval v sezóne 1941-42 v niekoľkých inscenáciách a tu sa spriatelil najmä s Karolom L. Zacharom. Po roku sa z Bratislavy vrátil do rodnej Kokavy, kde sa oženil, no divadlu sa venoval až takmer do svojej smrti už len ako svojej vášni.
Po oslobodení sa dostal do Lučenca, kde spoločne s ďalšími nadšencami založil DOS Timrava ...
Áno, otec má určité zásluhy na založení DOS Timrava, kde spolupracoval so skvelými ľuďmi a priateľmi, ako napr.: Pavel Karas, František Zboray, Ondrej Gábor, Lenka Dedinská a s mnohými ďalšími. Účinkoval a režíroval tu mnohé hry, momentálne si spomínam na tieto: A. Fredro: Dámy a husári, C. Goldoni: Mirandolína, P. Karvaš: Polnočná omša, či neskôr jeho hra Jazva. Práve v tejto posledne menovanej hre tak intenzívne prežíval svoju postavu, že priamo na predstavení skolaboval s podozrením na srdcový infarkt. Toto pribrzdilo jeho hereckú kariéru, ale o to viac sa venoval réžii. Tu by som chcel pripomenúť, že v tomto súbore začali svoju neskoršiu profesionálnu kariéru známi herci Eva Rysová a Štefan Kvietik. Po odchode do dôchodku v r. 1976 sa vrátil do Kokavy, kde sa s miestnymi ochotníkmi naďalej venoval divadlu.
Pripomeňme si teraz, prosím, jeho aktívnu publikačnú činnosť.
Voľnosť, ktorú mu dal dôchodcovský vek, naplno využil pre svoju ďalšiu lásku – históriu, najmä históriu rodnej Kokavy. Stal sa kronikárom obce. Navštívil archívy v Banskej Bystrici, Bratislave, Miškovci, Ostrihome, ba aj v Budapešti. Zozbieral obrovské množstvo materiálu, ktorý využil pri svojej prvej monografii „Kokava nad Rimavicou v období neskorého feudalizmu a kapitalizmu“ (Martin, Osveta 1990). Aby to všetko zvládol, naučil sa dokonca aj po latinsky. Vo svojej ďalšej knihe „Ochotnícke divadlo v Kokavskom regióne v rokoch 1872-1992“ (Martin, Neografia 1992) vzdal hold všetkým, ktorí tak ako on milovali divadlo a ktorí šírili osvetu a umenie aj v tých najťažších časoch. Vydal tiež zbierku poézie „Opadané lupene“, výber z nej bol odvysielaný aj v Slovenskom rozhlase. Pre potreby evanjelickej a. v. cirkvi v Kokave nad Rimavicou začal písať jej kroniku. Svojimi článkami pravidelne prispieval do periodika Obzor Gemera.
V čom vidíš prínos jeho života a diela pre oblasť kultúry v Novohradsko-gemerskom regióne?
Predovšetkým jeho publikačná činnosť znamenala veľký prínos pre zachovanie dôležitých historických údajov z celej oblasti Kokavy nad Rimavicou. Veril v silu umenia. Ako neúnavný divadelník šíril národné povedomie, lásku k slovenskej reči, ale hlavne chcel pomocou umenia hľadať a prebúdzať dobro a lásku medzi ľuďmi. Som si istý, že sa mu to v mnohých zreteľoch aj podarilo.
