Šivetickej keramike hrozí umieráčik

zarka, doma ste?“ s neistotou pokrikujeme po dvore. „Žije ešte vôbec? Veď je to posledný nositeľ stáročnej tradície výroby šivetickej keramiky!“ Nabrali sme odvahu a vošli do komplexu hospodárskych budov na konci dvora. Voľakedy sa to nazývalo pajtou. Dnes sú už zvyčajne pobrerábané podľa potrieb majiteľa. Pajta základnú funkciu – oddelenie záhrady, teda hospodárskej časti obydlia od obytného dvora - zvyčajne plní dodnes. Našli sme ho v dielni. Sedel v zadnej časti a štetcom nanášal engobu na prvýkrát vypálený črep krčiaškov.

Starí majstri točili na kruhu
„Nepočul som vás,“ víta nás trochu zahanbene František Szarka. „Viete, už mi aj roky pribúdajú. Čoskoro mám na krku sedemdesiatku. Keď som so šivetickou keramikou začal, bolo to koncom 50-tych rokov, hovorili mi, škoda, že nemáš viac rúk. Vtedy bol po mojich výrobkov veľký dopyt. Ľudia chodili na výlety do okolitých jaskýň a každý si chcel odniesť nejaký suvenír. Náš typický, na čiernom alebo tmavohnedom podklade namaľovaný vtáčik alebo kvietok na tanieriku či krčiažku, bol vynikajúcim darčekom. Vtedy tu bol hrnčiar takmer v každom dome. Ja som robil trochu presnejšie ako ostatní. Začal som totiž odlievať hlinu do formy a tak mal každý výrobok veľmi presné kontúry. Starí majstri točili na kruhu. Nerobili už na predaj, a preto neboli zďaleka takí dôslední ako ja. Moje výrobky išli na dračku. Dnes by sa viac rúk zišlo, lebo som tu v Šiveticiach posledný. Posledný, čo pozná šivetický hrnčiarsky fortieľ.“

Šivetická keramika
ma fascinovala
Ale, prerušujeme Ferka, porozprávajte nám od začiatku, ako ste sa ku keramike a vôbec do Šivetíc vlastne dostali. „Bol som elektrikár. Do dedín sme zavádzali elektrinu, a tak som sa tu v Šiveticiach dostal k mojej žene. Jej starý otec bol hrnčiar. Preto o keramike vedela hodne. Zostali sme tu. Robil som elektrikára v neďalekej magnezitke. Vtedy sme veľa nezarábali. Chcel som si niečo privyrobiť. No táto keramika ma fascinovala. Žena ma skôr odrádzala, na hrnčiarstvo sa vraj treba narodiť. Ja som bol predsa len od iného fachu. Možno práve preto som sa zaťal. Začal som stavať elektrickú pec. Všetci starí majstri sa mi smiali. Kým to ty tam vypáliš, to ja budem farárom, hovoril mi jeden z najskúsenejších Janko – Ondrej Buriak. Veru sa mi to nakoniec podarilo. Keď som novopečeného „pána farára“ pozval na premiéru mojej pece, zažil som poriadny trapas. Sedeli sme, popíjali vínko, čo za prehratú stávku doniesol, keď tu zrazu bác! Veľká rana a z mojej pece ostali len kusy. Zabudol som totiž urobiť vetracie otvory a voda odparená z keramiky pec roztrhla. Už poučený som postavil novú pec. Starí majstri sa nestačili diviť, ako slúžila,“ tvrdí majster.

Keramiku vyrábali už mnísi
Ďalší problém mal s hlinou. Všetci ju kopali v okolí Šivetíc, ale každý mal svoje „tajné“ hlinisko.
Keď som si hlinu od niekoho pýtal, dávali mi len po troche, ako tabak cez front. Zase mi lne pomohla moja žena. Radila mi, že hlinu mám nakopať tak, akoby som kopal studňu. Vykopeš jamu, a keď narazíš na hlinu, pomaly ju budeš odkopávať tak, aby si jadro hlinišťa mal v strede. Teraz už viem, že hlinisko vzniká náplavami – vír vody jemné íly stočí do vreteňa a hrubšie materiály hlinu zafixujú k zemi tak, že sa nerozplaví. Tuto za dedinou je kopec. Aj sa volá Hlinište. Kedysi nás tam chodilo veľa, teraz som sám. Hlinu si nakopem, vysuším ju, potom zomeliem, znovu rozplavím vo vode a pridám ostrivo. To je na to, aby črep pri vypaľovaní nepraskol. Takúto kašovitú hmotu potom nalievam do formy. Točím aj na kruhu, ale z formy je to precíznejšie. Mnohí hrnčiari sa formy boja. Ťažko je urobiť presný negatív – obal a jadro – teda vlastne pozitív výrobku. Ešte na to treba veľmi kvalitné suroviny. Moja technológia je odskúšaná desaťročiami a funguje spoľahlivo. Vyformované výrobky sa potom dosúšajú na policiach. Až keď sú suché, idú na prvé pálenie. Po vypálení na ne nanášam engobu – podkladovú farbu pod glazúru. Štetcom robím výzdobu. Glazúru, teda hornú sklovitú vrstvu, teraz kupujem od špecializovaných výrobcov. Kedysi sa používali minerálne soli. Mínium, ktoré je červenkastej farby, sa vypálilo do zelenkasta. Ak sme na glazovanie používali biely kremeň takzvanú žabicu, vypálený výrobok sa sfarbil do žlta. Preto je stará slovenská keramika žltkastá alebo zelenkavá. Čím je tmavšia hlina, tým viac sa vypáli do biela. Hovoríte, že šivetická keramika má zo 500-ročnú históriu? Ja si myslím, že tu sa výroba keramika prevzala tam z toho kopca,“ hovorí keramika. Už zo dvora ukazuje na kopec nad jeho domom, na ktorom stojí románska rotunda. „Kedysi tam, kde má rotunda oplotenie, vraj boli cely mníchov. Všetko si vyrábali sami. Aj keramiku. Odtiaľ sa podľa mňa výroba keramiky dostala aj do dediny. Tu,okrem malých gazdovstiev, bola dlhé stáročia hlavnou obživou jednoduchých ľudí. Teraz mám strach, že keď odídem ja, odíde aj šivetická keramika,“ zakončí monológ František Szarka.
Šivetická keramika je charakteristická čiernou alebo tmavohnedou podkladovou farbou a drobnou figurálnou alebo dekoratívnou výzdobou. Môžete si ju pozrieť pri návšteve Šivetíc v dielni majstra Szarku, ale aj v Lučenci v turistickej agentúre na Železničnej stanici.