isíc tvári a čo bolo dobré a osvedčené, sa napokon vždy vráti. Rovnako je to aj s tkanými kobercami. V nejednej domácnosti si opäť našli svoje miesto. Jednofarebné alebo vzorované, všetky sú svojim spôsobom originálne.
Erika Cinková z Pôtra bola nezamestnaná. Nájsť si prácu v niektorej z dedín krtíšskeho okresu bolo ako hľadať ihlu v kope sena. Ak nechcela zostať doma a každý mesiac trikrát v ruke otočiť korunu, kým sa na niečo použije, musela vziať rozum do hrsti. V jej rodine malo ženské pokolenie odjakživa blízko k ručným práca. Háčkované dečky ešte aj dnes zdobia jej príbytok. Preto keď sa pred tromi rokmi dozvedela o možnosti prihlásiť sa na kurz tkania kobercov, neváhala ani minútu. „Povedala som si, že to skúsim. Veď som nemala čo stratiť. Keď sa naučím tkať, bude dobre a keď nie, nič sa nestane,“ hovorí Erika. Spočiatku sa jej tkanie zdalo veľmi zložité. Keď uvidela tkáčsky stav s natiahnutou priadzou, v duchu si pomyslela, že z nej v živote tkáčka nebude. Postupom času sa jej ruky stávali čoraz zručnejšími, až napokon utkala prvý koberec. „Bol to len taký skúšobný a veľmi sa mi nepáčil. Zaumienila som si však, že sa tkaním začnem živiť,“ povie mladá žena a pozrie na svoju vyše 80 – ročnú mamu. Tá je jej pravou rukou. Ani Erika by lepšie nezaviazala na utkaných kobercoch strapce. „Keď som doma začínala tkať, mala som sto chutí s tým skončiť. Kým sme pripravili tkáčsky stav, trvalo nám to aj týždeň. Každý člen rodiny mal plné ruky práce,“ rozpráva tkáčka a zavedie nás do svojej pracovne. V prostriedku izby stojí malý tkáčsky stav. Všade sú klbká rôznofarebného textilného materiálu, ktorý sa používa na tkanie. Erika si ho musí podľa požiadaviek zákazníkov objednávať až z Ružomberka. Stav je už pripravený. Stačí len sadnúť a začať tkať. „Keby to bolo také jednoduché,“ pomyslím si. Erika nás pomaly zasväcuje do tajov tohto starého remesla a ja o jej šikovnosti vôbec nepochybujem. Mamina práca sa zapáčila aj ročnému Robkovi. Naťahuje malé rúčky smerom k stavu a spýtavo pozerá, či môže. „Toto je náš miláčik,“ povie Erika a posadí si synčeka na kolená. Medzi jej 18 – ročnou dcérou a najmladším synom je vyše šestnásťročný rozdiel. „Neplánovali sme ďalšie dieťa, ale keď prišlo, potešili sme sa. Dnes by sme ho nedali za svet. Naša domácnosť opäť po rokoch ožila detským smiechom,“ povie 40 – ročná mamička. „Len keby tých peniažkov bolo viacej. Doba je ťažká, treba sa obracať,“ dodá a už aj chystá priadzu na ďalší koberec.
Autor: - mb -
