ovho života však vstúpila choroba. Chronická bronchitída mu začala strpčovať život. Skončil na nemocničnom lôžku. Ešte za učňovských čias mu učarovali makety hradov a chrámov. Keďže v nemocnici bolo voľného času nadostač, nezaháľal. Spod rúk šikovného chlapca sa začali rodiť umelecké diela. Hrady, zámky, chrámy a baziliky neobdivoval len zdravotnícky personál, ale aj samotní pacienti.
Aby Jozefove diela vynikli, potrebovali miesto, kam by ich mohol vystaviť. Práve táto skutočnosť spečatila osud starej maštale za domom umelcových rodičov. Spolu s otcom a bratom ju zrekonštruovali a dnes v nej má Jozef svoj ateliér aj vlastné múzeum. Každého, kto má záujem vidieť niečo nezvyčajné, ochotne sprevádza po izbách plných obrazov, makiet hradov, zámkov a chrámov z celého sveta. „Som veriaci a vieru nosím hlboko v srdci. Preto som si zriadil jednu izbu, v ktorej dominuje vlastnoručne vyrobený oltár. Sú na ňom sochy svätých, ktoré som si podonášal z rôznych kútov Európy,“ hovorí Jozef a ukáže na strop. Je na ňom namaľovaná Svätá trojica. Aj ostatné obrazy, ktoré našli svoje miesto v tejto izbe, sú s náboženskou tematikou. „Bol som na rôznych pútnických miestach. Na Starých Horách, v Litmanovej, v Turzovke, ale tiež vo francúzskych Lurdoch alebo v Medžugorí. Okrem toho, že tu pookrialo moje duchovné vnútro, som si nikdy nezabudol so sebou pribaliť zošit a ceruzku. A tu je výsledok...,“ povie a ukáže na jednu z papierových bazilík s veľkým nádvorím. Ten, kto bol v Lurdoch, by ju zaručene spoznal. Keď sa však tvorcu všetkej tejto nádhery opýtate na jeho najmilší výtvor, nemusí dlho hľadať odpoveď. „Najviac som si zamiloval Chrám Vasila Blaženého, ktorý som navštívil spolu s rodičmi. Pri pohľade na túto mohutnú stavbu si človek uvedomí svoju maličkosť a pominuteľnosť.“ Keď sa rodili náčrty Baziliky svätého Petra, pristavili sa pri Jozefovi policajti. Chlap so zošitom v ruke sa im nepozdával. Až po dlhom vysvetľovaní si Jozef domov odnášal náčrty. Táto bazilika je dnes jednou z jeho pých.
Obrazy krajín Jozef namaľoval vskutku zvláštnym spôsobom. Nepoužil žiadne tempery či iné farby, ktoré používajú maliari. Vystačil si s prísadami, ktoré sa bežne pridávajú do farieb, ktorými sa natierajú steny. Nakoniec použil priesvitný lak. Spomienky na Makarskú riviéru, jazerá v Gradači, cestu do Splitu, Bielkovský masív, rieku Neretvu alebo cestu z Mostaru do Sarajeva, zvečnil na plátne alebo na papieri. Niektoré z nich sa dokonca zaskveli aj na výstavách. „Keď som bol v Medžugorí, oslovili ma jedna miestna rodinka, či by som im v dome nenamaľoval na stenu obrázok Svätej trojice. Stalo sa. Dokonca si ho dali aj vysvätiť,“ spomína Jozef. Aj na dolnoplachtinskej fare by ste našli jeho dielo - obraz Ježiša Krista, vytvorený z rôznych zŕn pšenice, kukurice, fazuli alebo šípok.
Keď prechádzam Jozefovým malým múzeom alebo ateliérom, ako malú stavbu zvykne nazvať, premýšľam, koľko námahy sa skrýva za nespočetným množstvom obrazov a makiet. Prekvapí ma preto, keď mi Jozef povie, že niektoré vyrobí za pár dní. Aj na Hontianskej paráde v Hrušove sa prejavila jeho pohotovosť a zručnosť. Na plachtinskom dvore chýbala studňa. Nie dlho. Akonáhle sa Jozef dozvedel o tomto nedostatku, do ďalšieho rána ju vyrobil z dreva. Dnes je ozdobou jeho záhrady, rovnako, ako bola kedysi netradičná búda pre psa. Veď nie každý pes môže bývať v zámku.
Medzi najnovšími prírastkami v ateliéri nachádzam lučenskú synagógu. Je krásna a nevyzerá tak ošumelo, ako jej originálna podoba v Lučenci. „Veľmi ma mrzí, že takú unikátnu stavbu postretol smutný osud. Určite by stálo za to, aby sa synagóga zachovala ako odkaz pre ďalšie generácie. Je na ľuďoch, či ju zachránia alebo odsúdia na zánik,“ povie Jozef, ktorý má vždy hlavu plnú plánov a predsavzatí. Som presvedčená, že keď k nemu opäť niekedy zavítam, budem v jeho ateliéri obdivovať nové výtvory.
