Napriek tomu, že ide o ojedinelý prípad „moderného otrokárstva“ v Európe, v menej nápadných rozmeroch nie je niečím výnimočným. Ján Rajniak z Brezna odišiel pracovať do Talianskych Álp. Vzdelaný chlap veľký ako dvere má pri spomienke na potupných desať dní v očiach slzy. Absolvent Obchodnej akadémie v L. Mikuláši nečakal, že ho bude vítať červený koberec a posteľ s nebesami. Odchádzal z Brezna s vedomím, že nejde na dovolenku, ale za zárobkom. Nevadilo mu, že umýval riad, ani tie hodiny nad rámec zmluvy, ale spôsob, akým mu masírovali mozog, že nie je nič, iba lacná pracovná sila. Býval v izbe bez okna. V špičkovom hoteli s kapacitou 120 lôžok a s menu za 50 euro bol v noci zamknutý! Aby mohol ráno o siedmej ráno stáť v plnej sile na pľaci a makať do desiatej večer. „Pritom som jednostaj počúval schnell…, jeder noch schnell! Kuchár mi bol neustále za pätami. Pomaly som sa bál napiť vody. Ak som si potreboval odbehnúť na toaletu, pýtal sa, warum?! Človek v sebe dokáže veľa zaprieť, ak vie, že má doniesť do rodiny okolo 120 tisíc. Nie som žiadna primadona, ale toto bolo nad moje kapacity. Nepodpisoval som galeje, ani stratu dôstojnosti. Hoci som majiteľku hotela osobne upozornil na ponižujúce metódy, nemalo to efekt. Myslím si, že v tomto smere bolo vedenie hotela a jeho stáli zamestnanci zohratí. Napokon, už v samotnej zmluve bol podfuk. Namiesto 40 hodín týždenne som ťahal dvanástky a viac. Pokiaľ viem, mzdu nevyplácali mesačne, ale až po uplynutí celého trojmesačného záväzku.
Ján Rajniak nechal „na sebe rúbať drevo“ len desať dní. Na jedenásty nahádzal svojich pár vecí do auta a obrátil ho k hraniciam. Čiastku za odrobené hodiny nedostal. „Mal som jednoducho smolu. Natrafil som na nesprávnych ľudí. Určite sa nedá práca v zahraničí paušalizovať podľa jedného príkladu, napriek tomu sa momentálne nikam nezberám. Som šťastný, že som doma!“