Je najstarším „mládencom“ v dedine. Má 86 rokov a spoločnosť mu väčšinou robia mačky. „Kým som bol mladý, bolo treba robiť na gazdovstve. Mal som sily za dvoch a dievky mi samé nadbiehali. No ja som sa držal ľudovej múdrosti, načo drevo do hory nosiť. Úha, ako mi len vtedy bolo dobre. Chodil som na „mulatčáky“, zabili sme barana, nakúpili vína, jáj, to bolo zábavy,“ s úsmevom na tvári spomína ujček Juraj. V časoch, keď mu zdravie slúžilo ani len nepomyslel na to, že raz by sa mu ženská ruka v domácnosti predsa len zišla. Dnes priznáva, že samota vie aj bolieť. „Prišla už jeseň môjho života. Ešte keď som mal 83, mal som frajerku. Bola odo mňa o takmer 30 rokov mladšia. Muž jej pil a hádam ju aj bil. No potom som ochorel a radšej som to ukončil. Ženy sú potvory. Ale keby som žil ešte raz, tak sa už ožením. Predsa len, načo stále hľadať inde to, čo môžete mať aj doma. Čo je doma, to je stále poruke. Či nie,“ povie so šibalským úsmevom starý mládenec. Hoci mu už roky aj nohy neslúžia tak ako kedysi, opustiť svoj vidiecky dom v žiadnom prípade nemieni. „Odtiaľto ma len vynesú. Mám problémy s prostatou, kĺbmi, nohami, chodím o dvoch paliciach, ale doma je len doma,“ zakončí náš rozhovor.
Autor: Z. Suráková