včatko Silvia, všetko je tak trochu naruby.
,,Keď sme sa zoznámili, rozprávali sme sa aj o tom, kto by chcel mať koľko detí. Môj manžel povedal jedenásť. Ja, že si trúfam na tri a potom uvidíme, čo bude ďalej.“
Už po treťom však uvažovali o adopcii. Lekár totiž Rozálii ďalšie tehotenstvo neodporúčal. Napriek zdravotným problémom porodila aj najmladšieho Jána. S nesplnenou Rafaelovou predpoveďou, že dcéra môže byť až piata, sa zmierili pri prvej vnučke. ,,Sú veci, na ktoré sa každý z nás pozerá inak, v zásadných sa však absolútne zhodujeme. Keď som vlani na jar spomenula, že by sme si mohli zobrať do pestúnskej starostlivosti nejaké dieťa, pozrel sa na mňa, či to myslím vážne. Pri tretej debate povedal: ,,Vidím, že si sa už rozhodla, takže idem do toho s tebou!“
NEBOLO ČO RIEŠIŤ!
Napokon, nič až tak úplne nové neurobili. Dokiaľ bol v Brezne detský domov, brávali si vždy niekoho aspoň cez Vianoce a na Veľkú noc. V myšlienke o pestúnstve ich podporili priatelia, manželia Lihositovci z Bardejova, ktorí sa starajú o štrnásť detí.
,,Chceli sme dievčatko v takom veku, aby sme ho pri našich päťdesiatkach mohli vychovať až do samostatnosti. V domove nám okamžite naznačili, že majú desaťročné dieťa, ktoré nechce matka ani nikto z rodiny, nikde okrem domova nebolo, nikto oň nejaví záujem, prosto ona je tá, čo najviac potrebuje lásku. Prišli sme na prvé stretnutie. Skôr, ako nám ju predstavili, opýtala som sa manžela, čo urobíme, ak to bude Rómka. Ani sme to nestihli domyslieť, stála pred nami a obaja sme vedeli, že inú nechceme.“
,,Bol som tým nápadom omráčený, ale výhrady som nemal. Naopak, rodičov som v tom podporoval. Vedel som, že príde do rodiny rómske dieťa. Nemal som s tým žiadny problém, ani bratia,“ hovorí čerstvý vysokoškolák a najmladší Ambróz, Ján. Jediný, kto sa postavil do opozície a dodnes sa ju snaží aspoň hrať, je Rozáliin 80-ročný otec. Ak začne dcére vyčítať, že hneď každému verí, pomáha a bohvieako to ešte celé dopadne, používa jeho vlastnú zbraň: ,,Vy ste nebývali iní. Naučili ste ma to, tak ma to aj odnaučte!“
A Silvia si ich zatiaľ pomaličky oťukáva. Spôsob, akým to robí, by každý dlho nevydržal. Desaťročný človiečik, v ktorom podľa psychológov nefungujú všetky city, zaujal obrannú pozíciu. Na každú otázku, okrem ,,Pôjdeme na zmrzlinu?“, odpovedal záporne. Nie, nechcem, nebudem, neviem …
Dievča si začali brávať domov vlani od októbra. Každý druhý týždeň, na víkendy, na všetky prázdniny, voľna a veľké sviatky. Bola iná. Nenatískala sa. Presný opak dievčat, ktoré mávali pred ňou. Nevisela na nich, nevynucovala si pozornosť. Začalo sa to prelamovať až počas jarných prázdnin. ,,Pomaly sa zapájala do debát. Po prvýkrát dovolila, aby som ju chytila za ruku. O niektorých veciach už hovorí prisvojujúco. Napríklad, naše auto. Keď sme nedávno kamsi išli, povedala - poď ku mne dozadu, dám si hlavu na tvoje nohy a budem spať,“ spomína Rozália.
STRÝKOVI CHÝBALI FÚZY
Silvia je zásah do zabehnutej rodiny. Mení sa denný plán, pribudli povinnosti. Bola dvakrát v prázdninovom tábore, teraz ju musia zamestnávať nejakou prácou, aby nepresedela celý deň pred televízorom. Rešpektujú, že zaspáva pri svetle alebo pri hudbe, zrejme je tam nejaký strach. ,,Keď sme si raz povedali, že jej vytvoríme domov, tak musí mať pocit, že to s ňou myslíme vážne,“ zdôrazňujú obaja.
To, že dievča vzdoruje, sú mimikry. Skúša. Návrh Rafaela, že by mala prejsť do školy v meste, odmietla. Rovnako reagovala, keď jej povedal, že krásne kreslí a mohla by chodiť na výtvarnú. Potom sa naskytol tábor pre nadané deti a ďalšia ponuka: Bude tam môj známy výtvarník, bude sa dať pri ňom všeličomu naučiť. Čo povieš, išla by si? To brala. Dnes sú obe školy vyriešené. Pre výkres s rybou odchádza na veľké prosenie. ,,Ona bude síce hovoriť, že nie, ale všetci vieme, komu ho namaľovala. Manžel je rybár,“ prezrádza Rozália.
Ambrózovci sú v Brezne známe osobnosti. Rafael je neprehliadnuteľný aj vďaka svojim skautskym klobúkom. Silvia ho evidentne rešpektuje. ,,Vyrastala v prostredí, kde sa musela neustále presadzovať. Vo všetkom. Teraz si testuje nás,“ povedal.
Sú javy, ktoré sú pre dievča absolútne cudzie, iné nechápe, lebo sa s nimi v reálnom živote nestretla. Napríklad príbuzenské vzťahy. Pri jednej rodinnej stretávke jej povedali, toto je strýko, a ona že nie je. Dôvod sa vysvetlil. Kedysi videla na obrazovke film s postavou v rokoch. V pamäti má zafixovaného človeka s fúzami, ktorého ostatní oslovovali strýko. Že aj mladší, oholený muž môže byť strýko, je pre ňu niečo nové.
JE CHCENÁ,
TO NEPOZNALA
Do záhrady u Ambrózovcov sa ide po schodoch. Príjemné slnečné závetrie. Za stolom oproti sedí počerné dievča, brada na kolene a mlčí. Keď nemlčí, chrúme keksy, slané tyčinky, sušené jablká a zapíja ich minerálkou. Potom zrazu povie: „Hádajte, na čo myslím?“ Začína sa hra. Sama určuje čo chce, a čo sa bude diať. Rafael a Rozália sa zapájajú, chvíľu to nechávajú bežať, potom takticky menia tému. Áno, pánovi Kováčikovi poskytli bývanie v prízemnej časti ich domu. Nemohli sa dívať, ako v l5 stupňových mrazoch spával pod prístreškom autobusovej zastávky. Mačku mu zaobstaral syn Paľko, pretože o svoju prišiel a veľmi ťažko to niesol. Zvyšných deväť sú jej deti. Silvia sa chytá. Hovorí, že nemá rada mačky. Čiernu už vôbec. Podľa nej ,,má zlé oči“.
,,V niečom ale zapadla do rodiny hneď. Ako jedno z našich detí,“ hovorí so spokojným úsmevom Rozália. „U nás nie je prvoradé, či je všetko na svojom mieste, kedy ožehlíme, umyjeme riad, alebo či je každý deň povysávané. Sme šťastní, že sme vychovali slušných ľudí. Chlapci vedia uvariť, napiecť, aj umyť okná, len sa nesmie na nich tlačiť. Silvia sa nedávno zdráhala uložiť si v skrinke veci. Nechala som to tak. Keď prišiel Paľko, s ktorým si zatiaľ najlepšie rozumie, spravila to bez rečí.“
Podľa pravidiel dieťa, ktoré odchádza z domova do pestúnskej starostlivosti, má nárok iba na šatstvo, čo dostalo darom. Silviu si doviedli v tom, čo mala na sebe, k tomu dve tričká, troje gaťky, žiadne ponožky, nijaké pyžamo a bez papúč. Dievča nemá pri nákupoch žiadne zábrany, nevie, čo je drahé, chcela by všetko, musia ju usmerňovať. Škola ju baví. Tretiu triedu skončila s dvojkami, do piatej pôjde s dvomi trojkami, ale nemusela by. Podľa učiteliek má na viac. Píše zaujímavé príbehy. Je zdatná v športe. Dobre pláva, robila biatlon, chce byť atlétka a hrať na fúkaciu harmoniku. A naučiť sa písať ľavou rukou, lebo ľaváci sú vraj múdri. O tete z domova, ktorá jej dala facku za to, že sa smiala, povedala, že nemá srdce. Vrátila by sa tam, len ak by neboli Ambrózovci. V liste Ježiškovi napísala: „Ďakujem ti, že sú.“
