Článok pokračuje pod video reklamou
ých 23 rokov. Životy tých, ktorí sa odmietli podriadiť ideám súdruhov a súdružiek, sa radikálne zmenili. „Už v júli sme vedeli, že nebude dobre. Vtedy si k nám spravil výlet Brežnev. Nepáčilo sa mu u nás. Akoby sa mu aj mohlo, veď nielen naše mestá, ale aj dediny boli na inej úrovni ako jeho „derevne“. Medzi ľuďmi panovalo nadšenie, mali sme chuť pracovať, verili sme Dubčekovi. Tešili sme sa, že sa otvoríme svetu. A to Brežnevovi prekážalo. Nastalo trpké precitnutie. Nikto ich k nám nevolal. Ľudia ich vítali s hnevom: ‚My vás tu nepotrebujeme, choďte, odkiaľ ste prišli‘,“ spomína Jozef Daniš. Postaviť sa na odpor bývalému režimu, to zvládli len silné charaktery.
Pri Detve hádzali na tanky kamene. Jeden dôstojník vytiahol samopal a začal strieľať. Nielen pod samopalmi mreli ľudia, ale aj pod tankami a autami. Jaroslav Rafaj má 75 rokov. „Nikdy nezabudnem na zlosť hraničiacu so zúfalstvom vo chvíli, keď sme zistili, že nás v noci zákerne prepadli. Ako podplukovník československej armády som hneď v prvý deň okupácie zorganizoval malú skupinu. Rozstrihali sme vyradené posteľné plachty na transparenty. Napísali sme na ne: ‚Toto je okupácia! Brežnev sa zbláznil!‘ Jasne sme dali najavo postoj drvivej väčšiny obyvateľstva. Nadiktoval som leták, upozornil som v ňom na to, aby meno každého kolaboranta, ktorý udáva našich ľudí okupantom, napísali na cestu,“ spomína Jaroslav Rafaj. Dva roky si odsedel vo väzení za to, že bol proti „bratskej pomoci“.
August 1968. Čas tragiky. Dá sa na násilný vpád zabudnúť? Nedá! Najmä preto nie, lebo mnohí z tých, ktorí boli za dobrovoľnú a ochotnú spoluprácu s okupantmi povýšení, sú ešte aj dnes vo vysokých funkciách.
